Čakal ma presun do Frankfurtu. V duchu som dúfal, že nepôjde len o jednotvárnu jazdu po diaľniciach. Už vopred som si vyhliadol pár miest, kde by som sa rád zastavil, a bol som zvedavý, či sa moje plány naplnia.

Châlons-en-Champagne – malé prekvapenie na ceste

Cestou cez sever Francúzska som sa pristavil v mestečku Châlons-en-Champagne. Už samotný názov ma lákal – predsa len, kto by odolal slovu Champagne? Châlons je tichšie a menej známe než Reims či Épernay, ale má svoj pôvab. Rieky a kanály mu dali prezývku „malé Benátky“, nájdete tu historické kostoly a pekné námestia. Ja som ho videl iba z auta a zachytil pár momentiek fotoaparátom – no aj ten krátky pohľad stačil, aby som cítil, že toto mesto má iskru a stálo by za dlhšiu návštevu.

Épernay – dopoludnie na Avenue de Champagne

Po krátkej zastávke v Châlons-en-Champagne som pokračoval ďalej, priamo do mesta, ktoré je známe na celom svete – Épernay. Mal som pocit, že som sa ocitol v samotnom srdci šampanského sveta.

Prvou zastávkou bolo Múzeum Mercier. Expozíciu som si tentoraz pozrel len z časti zvnútra, no aj budova a jej okolie stoja za to – a, samozrejme, nechýbali fotografie.

Potom som sa vybral na legendárnu Avenue de Champagne. Pred samotným vstupom na ulicu ma privítal malý kruhový objazd s nápisom „100. výročie Avenue de Champagne“. Urobil som si tam fotografiu a hoci som si nebol istý, či je to stále aktuálne aj v roku 2025, pôsobilo to ako pekná pripomienka histórie tohto slávneho bulváru.

Celú ulicu Avenue de Champagne som prešiel pešo – bolo dopoludnie a ulica pôsobila trochu ospalo. Väčšina obchodov a prezentačných priestorov bola zatvorená, a tak som mal pocit, akoby som kráčal po prázdnej scéne, pripravený na veľké predstavenie, ktoré sa ešte len chystá začať. Domy lemujúce cestu sú elegantné, honosné, so známymi menami na fasádach. Človek má dojem, že každý z nich skrýva vo svojom podzemí celé katedrály fliaš.

Avenue de Champagne v Épernay, dlhá približne 1,5 km, je lemovaná reprezentatívnymi sídlami najprestížnejších šampanských domov, ako sú Moët & Chandon, Mercier, Perrier-Jouët či Pol Roger. Pod ulicou sa nachádza rozsiahla sieť kriedových pivníc — približne 110 km dlhá, kde zrejú stovky miliónov fliaš. Vďaka tomu sa často označuje aj ako „najbohatšia ulica na svete“. Okrem neoceniteľného podzemného dedičstva bola ulica — spolu s okolitými pivnicami a domami — v roku 2015 zapísaná na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Zaujímavým miestom bol aj park za Múzeom šampanského, kde som sa na chvíľu zastavil. Objavil som tam malé oddychové zóny – lavičky a zákutia vytvorené pomocou zrkadiel, ktoré hravo odrážali priestor a vytvárali ilúziu, že je väčší a tajomnejší. Bol to moment pokoja a zároveň hravosti, uprostred mesta, ktoré je inak symbolom luxusu.

Atmosféra Épernay mi vyvolala spomienku na môjho švagra. Mám ho rád. Predstavil som si nás oboch, ako sedíme na terase, rozprávame sa bez ponáhľania a vychutnávame si pohár šampanského. Verím, že by to vedel oceniť.

Urobil som si pár záberov z konca ulice, kde sa nachádzajú legendárne domy šampanského – Moët & Chandon, Perrier-Jouët a ďalšie. Bolo zaujímavé stáť priamo pred miestami, ktoré sú synonymom histórie šampanského.

A na záver nesmel chýbať ani pamätník Dom Pérignona – socha, ktorá stojí ako pripomienka mnícha, ktorému legenda prisudzuje zrod šampanského. Keď som pri nej stál, mal som pocit, že som sa naozaj dotkol histórie tohto jedinečného miesta.

Záverečné momenty na Avenue de Champagne

Na konci Avenue de Champagne sa nachádza kruhové námestie Place de la République. Objavil som tu malý obchodík so suvenírmi venovanými šampanskému, ktorý ponúkal rôzne predmety pripomínajúce miestnu tradíciu a históriu šampanského.

Plný zážitkov vchádzam do kaviarne (reštaurácie) „Le Progrès“. Okamžite som pocítil priateľskú atmosféru. Interiér kaviarne pôsobí starobylo, čo pridáva na jej autentickom šarme. Káva na moje prekvapenie stála iba štandardnú cenu. Obsluhe som sa ospravedlňoval, že pri sebe nemám hotovosť, len kartu. V tom ma upútala nad barom fotografia. S úsmevom mi bolo vysvetlené, že je na nej zakladateľ spolu s personálom.

Po opustení kaviarne som prechádzal okolo historickej budovy „Banque de France“, ktorá skôr pôsobila ako 2-3 poschodový úzky dom.

Pri písaní tohto článku zisťujem, že táto budova bola pôvodne postavená medzi rokmi 1635 a 1640 architektom Françoisom Mansartom ako Hôtel de Toulouse a neskôr sa stala sídlom Banque de France. Dnes je známa ako „La Banque“ a je považovaná za architektonický skvost s bohatou históriou.

Pokračoval som ďalej na sever, smerom do Metz. Cesta ma viedla cez malebnú krajinu, a hoci diaľnica pôsobila monotónne, stále som bol zvedavý, čo ma čaká na ďalšej zastávke. Mal som tam totiž naplánovanú návštevu futbalového štadióna miestneho klubu, ktorý je domovom FC Metz. Pre mňa, ako fanúšika futbalu, bolo zaujímavé vidieť štadión zblízka – jeho rozmery, atmosféru a priestor, kde sa odohrávajú zápasy plné vášne a emócií.

Info: Štadión FC Metz – Stade Saint-Symphorien bol otvorený už v roku 1923. V súčasmosti má kapacitu takmer 29 000 divákov. Je jedným z mála štadiónov vo Francúzsku, ktorý vlastní svoj domáci klub, čo mu umožňuje flexibilne využívať priestor počas celého roka.

Po posledných momentkách z Metz som sa vydal na cestu do Nemecka. Keď som prekročil hranice, cítil som okamžite zmenu – nielen v krajine, ale aj vo vzduchu. Značky na cestách, jazyk okolo mňa a drobné detaily, ako štýl budov pri diaľnici, mi pripomínali, že som vstúpil do nového sveta.

Bolo zaujímavé sledovať, ako sa krajina mení – vinice a otvorené polia postupne ustupujú hustejším lesom a typickejšej nemeckej architektúre. Každý kilometer prinášal pocit nového objavu a zvedavosť, čo ma čaká v Kaiserslautern, meste, ktoré sa stalo mojím ďalším zastavením a zdrojom nových fotografií a zážitkov.

Po príchode do mesta som sa vybral k miestnemu štadiónu Fritz-Walter-Stadion, domovu klubu 1. FC Kaiserslautern. Už pred príchodom na štadión ma zaujali sochy (figúry) futbalistov umiestnené popri ceste, prípadne na kruhovom objazde.

Pri štadióne objavujem pamätník. Objavujem na ňom dátum 4. júla. V duchu sa smejem, že ten môj dátum narodenia má niečo v sebe.

Pamätník je venovaný piatim hráčom klubu, ktorí sa zúčastnili na historickom finále Majstrovstiev sveta vo futbale 1954 – tzv. „Zázrak z Bernu“. Tento zápas, odohraný 4. júla 1954, je považovaný za jeden z najväčších športových zázrakov, keď Západné Nemecko porazilo favorizované Maďarsko 3:2 a získalo svoj prvý titul majstrov sveta. Pamätník pred štadiónom zobrazuje bronzové sochy piatich hráčov: Wernera Liebricha, Fritza Waltera, Wernera Kohlmeyera, Horsta Eckela a Ottmara Waltera. Tento monument nielenže oslavuje ich individuálne výkony, ale aj kolektívnu silu tímu, ktorý sa stal symbolom nemeckej futbalovej histórie. Okrem sôch sa v okolí nachádzajú aj miniatúrne texty v dlažbe, ktoré pripomínajú významné momenty z tohto zápasu a prítomnosť hráčov z 1. FC Kaiserslautern v národnom tíme. Tieto detaily pridávajú miestu osobitý charakter a historický kontext.

Aj keď som sa na hraciu plochu nedostal, samotná návšteva štadióna a okolia bola zaujímavým zážitkom, ktorý ma spojil s bohatou futbalovou históriou tohto mesta.

Počas prechádzky okolo Fritz-Walter-Stadion som musel na chvíľu odbehnúť do neďalekých kríkov – taká malá „outdoorová WC zastávka“ tam, kde chodia peši aj králi. A hneď som objavil pohodené prázdne fľaše od ruskej vodky. V duchu som sa smial: sankcie voči Rusku asi neplatia, keď ide o tento sortiment! Možno preto, že etikety na nich sú bielo-červené – a to sú presne farby samotného 1. FC Kaiserslautern. Mal som z toho okamžite pocit, že aj tento „nález“ sa dokonale hodí k atmosfére štadióna.

Poslednou zastávkou, hoci neplánovanou, sa stal štadión FC Mainz. Nový, moderný štadión stojí ako samostatný ostrov v poli a jeho architektúra pôsobí zaujímavo aj z diaľky. Urobil som si pár záberov, zachytávajúc jeho čisté línie a okolité prostredie. No čas bol neúprosný – deň bol dlhý a ešte ma čakalo pár kilometrov, kým dorazím do cieľa dnešnej cesty.

Keď som konečne dorazil do Frankfurtu, pocítil som príjemnú únavu – deň bol dlhý, plný kilometrov, nových miest a nečakaných momentov. Prešiel som celé pole zážitkov – od tichého kúta v Châlons-en-Champagne, cez svet šampanského v Épernay, až po vášeň futbalu v Metz a Kaiserslautern, a nakoniec aj moderný minimalistický štadión v Mainzi.

Fotografie zachytávajú len časť toho, čo som zažil, no aj tie stačia, aby sa zachytil pocit objavovania a radosti z cestovania. Tento deň mi pripomenul, že aj dlhé presuny autom môžu byť plné malých objavov, humoru a historických momentov, ktoré robia cestu nezabudnuteľnou.