Dnes som sa pracovne túlal autom v okolí Grazu. Keďže som sa ocitol aj blízko slovinských hraníc, nedalo mi to a pár kilometrov v okolí rakúsko-slovinskej hranice som prešiel aj Slovinskom. Neviem ani prečo, ale táto krajina má zvláštne fluidum. Aj v minulosti som tadiaľto vždy len prechádzal, ale upútala ma jej podmanivá krása.

Spomenul som si na rozhovory s mojím zosnulým otcom. Bavili sme sa častokrát o športe a on sám obdivoval Slovincov – že sú ešte menší národ a predsa, keď sa pozeral v televízii na šport, mal pocit, že Slovinci sú ďaleko pred nami.

Treba si úprimne priznať, že sú. Hlavne v kolektívnych športoch. Slovinsko pravidelne zbiera medaily na olympiádach (letných i zimných), svetových podujatiach, a to v rôznych disciplínach.

Na Slovensku tiež máme hviezdy – Petra Vlhová, naši vodní slalomári či hokejisti, ktorí sa vedia z času na čas blysnúť väčším úspechom, v minulosti Peter Sagan, či Matej Tóth. No akoby naše výsledky boli viac nárazové, menej stabilné.

Prečo je to tak?

Keď sa nad tým zamyslím, odpoveď nebude len jedna. Slovinci dokázali vytvoriť fungujúce športové zázemie – majú haly, štadióny, tréningové centrá a hlavne systém, ktorý vie zachytiť talent.

Dôležitá je aj mentalita. Keď Luka Dončić hviezdi v NBA alebo Pogačar vyhráva Tour de France, deti vidia, že aj z malej krajiny sa dá vystúpiť na svetový vrchol. Takéto vzory motivujú celú generáciu. Podobne ako keď u nás vznikla „saganománia“.

A napokon je tu pravdepodobne aj efektívnejšie využitie zdrojov. Slovinsko je menšie, no akoby práve to bola výhoda – vedia sústrediť energiu a podporu tam, kde majú tradíciu a šancu byť úspešní.

Áno, financie sú dôležité. No som presvedčený, že aj Slovensko má potenciál. Chce to len viac viery v seba, viac podpory pre mladých a možno aj trochu slovinskej odvahy.

Slovinsko ako zrkadlo

Je pohodlné vyhovárať sa na veľkosť krajiny či nedostatok financií. Pravda je však taká, že Slovinsko nám nastavuje zrkadlo. Ukazuje, čo všetko by sa dalo dosiahnuť, keby sme športu dali jasnú koncepciu a reálnu podporu. Pokiaľ to neurobíme, zostaneme len pri občasných zábleskoch a spomienkach na stratené šance.

Keď by som dnes o tom rozprával s mojím otcom, určite by sa pousmial a znova poznamenal: „Vidíš, Slovinci opäť vyhrali.“ A ja by som mu musel dať za pravdu. No zároveň by som dodal, že raz možno aj my budeme pre niekoho tým národom, ktorý prekvapil svet.