Je nedeľa, tu v Grazi prší. Mám osobné voľno. Keďže som už pár týždňov mimo domova, moje myšlienky prirodzene blúdia za mojimi najbližšími.
Mám úžasnú rodinu a za to som neskutočne vďačný. V takýchto chvíľach si to uvedomujem ešte intenzívnejšie.
Moji rodičia sú skvelí ľudia. Vlastne už len maminka, lebo otec mi tento rok, bohužiaľ, zomrel. Vždy pri mne stáli – v dobrom i zlom, nezištne pomáhali. Kým otec žil, často mi hovoril, že mi vybral najlepšiu mamu na svete. A ja viem, že ona nám toho najlepšieho otca na svete. Aj keď bol občas na mňa a sestru nesmierne prísny, spätne vidím, že mnohokrát mal pravdu. Obaja ma učili slušnosti, pokore a úcte. Rodičia pochádzali zo skromných pomerov, a predsa som nikdy v detstve necítil, že by mi niečo chýbalo. Ako to dokázali, neviem.
Sestra sa stará o mňa od malička. Rozdiel medzi nami je len jeden rok, a napriek tomu mi vždy pomáhala. Keď sme boli malí, občas sme sa hádali alebo dokonca pobili. Dnes? Nedám na ňu a jej rodinu dopustiť. Mám ich nesmierne rád a už teraz sa teším, že ich opäť uvidím. So švagrom si dáme aj nejaký ten drink, a možno sa objaví aj obľúbený „žolík“ s neterou a synovcom.
Moje deti, okrem najmladšej dcérky, už majú vlastné životy a som na ne nesmierne hrdý – i vždy budem. Aj keď niekedy neposlúchajú, no ja asi ešte viac …
To, aký som ja, ešte úplne neviem. Často mám pocit, že som niekde vo vnútri zatvrdnutý, že svoje city nedokážem úplne prejaviť. Moji najbližší to určite nemajú jednoduché. Napriek tomu viem jedno – moju rodinu by som za nič na svete nevymenil. Bože, ďakujem. Za nich. Za všetko.
