Niekedy stačí vstať skôr a nechať sa viesť cestou. A ako takmer vždy, cesta z Grazu mi prinesla pohľady na pokojné dedinky, jazero zahalené hmlou aj stretnutie s tichou sochou vysoko v horách.

Ranné zore a prvé zastavenie

Cesta z Grazu ma priviedla do hôr ešte za tmy. Rádio hralo, ja som sledoval postupne silnejúce ranné svetlo a hovoril si, že je to najlepšia odmena za skoré vstávanie.

Keď sa začalo brieždiť, len tak náhodne som odbočil. Zrazu som stál v dedinke Soboth – pár domov, výhľad do údolia, pasúci sa dobytok a úplné ticho. Pri parkovisku bol pekne udržiavaný pamätník obetiam z oboch svetových vojen.

Vedľa pamätníka stála aj obrovská drevená turistická topánka – trochu úsmevný kontrast, no zrejme vítaný symbol pre návštevníkov.

Jazero v objatí hôr

O pár stoviek metrov ďalej sa objavilo jazero Stausee Soboth. V rannom svetle pôsobilo pokojne, hladina odrážala oblohu a stúpajúci opar bol upokojujúci. Akoby zastal čas.

Klesám do údolia. Bolo zahalené hmlou, ktorá vytvárala čarovnú kulisu. Inverzia ma pohltila tak, že som mal pocit, akoby som prechádzal pomedzi dva svety – ten jasný a ten skrytý pod ťažkou belavou prikrývkou.

Altes Almhaus a mrazivý vzduch

Prichádzam do oblasti Gaberl. V blízkosti vidím lyžiarsky vlek. Odbočujem skôr na takú poľnú cestu s cieľom, že si urobím pár fotiek prírody. Náladu mi “pokazilo” niekoľko vrtúľ veterných elektrární. Nie som ich fanúšikom a do tak pekného prostredia sa podľa mňa vôbec nehodia.

Navigácia ma napokon zaviedla trochu inou trasou a nakoniec som sa ocitol pri horskom penzióne Altes Almhaus (1649 m). Teplomer ukazoval len 1 °C a na tráve už zamŕzal srieň. A ja – samozrejme – len v krátkych nohaviciach. Napriek chladu som si urobil pár záberov, pretože výhľady v tejto nadmorskej výške mali úplne inú atmosféru.

Socha Panny Márie na Wölkerkogeli

Z lúky som v diaľke zazrel na vrchole kopca sochu. Zblízka by pôsobila majestátne, ale aj z diaľky bolo cítiť jej silu. Neskôr som zistil, že ide o sochu Panny Márie na vrchole Wölkerkogelu (1706 m). Bola vztýčená v roku 1954 ako pamätník a symbol ochrany pre pastierov, pútnikov a turistov. Tiché posolstvo uprostred surovej horskej prírody.

Spiatočná cesta

Trochu premrznutý som sa vydal späť. Cesta viedla nádherným rakúskym vidiekom. Upravené lúky, usporiadané hospodárstva, pokojné stáda dobytka – všetko pôsobilo tak, akoby to bolo vystrihnuté z obrázkovej knihy o krajine, kde sa žije v súlade s prírodou.

Záver cesty

Cesta sa premenila na výlet a sériu malých zastavení, objavov a tichých momentov. Hmla, jazero, horská chata a socha Panny Márie – všetko to boli neplánované zastávky, ktoré mi spravili deň.