Z nejasného rána sa stal deň plný výhľadov a ticha. Na ceste k pustovni Atxarreko San Pedro som našiel to, čo som nehľadal – pokoj a rovnováhu.

Keď nevieš, čo so sebou

Voľný deň. Nemal som najlepšiu náladu – a úprimne, ani neviem prečo. Nakoniec som sa prekonal a pred obedom som vyrazil na výlet. Vybral som si Atxarreko San Pedro – miesto, ktoré miestni s úsmevom odporúčajú každému, kto potrebuje trochu pokoja a výhľadu. A mali pravdu.

Už cesta autom mi poskytla nádherné výhľady. Baskická príroda je úžasne pestrá, hornatá a zelená – v mnohom mi pripomína rodné Slovensko.

Výstup k pustovni

Prichádzam na malé parkovisko, odkiaľ ma čaká pešia cesta nahor. Už plné parkovisko naznačuje, že nejde o žiadne tajné miesto. Chodník je kamenistý a spočiatku vedie cez krásny les.

Posledných pár sto metrov stúpa prudšie – slnko páli, dych sa kráti – ale onedlho sa predo mnou objaví strecha malej kaplnky – pustovne.

Na vrchu Atxarre (312 m n. m.) nad obcou Ibarrangelu stojí pustovňa San Pedro de Atxarre z 15. storočia, zasvätená patrónovi rybárov. Z miesta je výhľad na biosférickú rezerváciu Urdaibai – lievikoviré ústie rieky do mora, ktoré je pod vplyvom prílivu a odlivu. Kaplnku obklopuje tichý kantábrijský les a miesto je opradené legendami o čarodejniciach z Dantzaleku.

Nad Atlantikom

Hoci stojím len v nadmorskej výške niečo vyše 300 metrov, výhľad je dychberúci – jeden z najkrajších v Baskicku. Predo mnou sa rozprestiera biosférická rezervácia Urdaibai v celej svojej kráse.

Urdaibai bola v roku 1984 vyhlásená UNESCO-m za biosférickú rezerváciu. Rozkladá sa na ploche okolo 220 km² a spája more, rieku, lesy a mokrade. Je jedinou rezerváciou svojho druhu v Baskicku a vzácnym príkladom súladu človeka a prírody.

Aj keď je tu viac ľudí, než by som chcel, neprekáža mi to. Výhľad to vyváži. Fotoaparát tu musí mať každý – tie výhľady si to jednoducho vyžadujú.

Malá kovová pyramída

Vedľa pustovne stojí malý kovový ihlan. Na prvý pohľad som netušil, na čo slúži – možno len akási vrcholová značka. Na jeho lesklom povrchu je vyrytý rok 1967 – rok môjho narodenia. Náhoda, ktorá ma potešila.

Späť dolu

Cestou späť k autu cítim únavu, no aj pokoj. Turistika bola krátka, ale pre mňa nie úplne ľahká – bez vody a v teple sa aj tristo výškových metrov zmení na poriadny výkon. Nohy bolia, ale pocit spokojnosti je silnejší. Baskicko si veru vie získať človeka – svojou jednoduchosťou, tichom a pocitom, že všetko je práve tam, kde má byť.