Keď som jedného rána zastavil nad terasou Cannon Etxea – vysoko nad svahmi pri meste Bermeo, s výhľadom na krajinu a more – iba jemná hmla odhaľovala kontúry v diaľke. A keď som sa vrátil o pár dní neskôr, slnko rozsvietilo horizont, more sa trblietalo a moje vnútro kričalo pokojom, výhľadom a jasnou túžbou – vrátiť sa.
Niekedy človek objaví miesto len tak – bez plánu, bez cieľa, len preto, že cesta ho vedie okolo. Tak to bolo aj s reštauráciou Cannon Etxea, neďaleko Bilbaa, konkrétnejšie mestečka Bermeo.
Prvé stretnutie – v hmle
Bolo ešte pomerne ráno, keď som tam prechádzal autom. Ranná hmla sa prevaľovala ponad kopce a len zľahka odhaľovala kontúry terasy. Niečo ma prinútilo zastaviť. Možno ticho, možno zvláštny pocit, že to miesto má v sebe niečo viac. Dal som si kávu, urobil pár záberov – a zrazu som vedel, že sa sem chcem vrátiť. Ten výhľad, hoci len tušený cez jemnú mliečnu clonu, sľuboval niečo výnimočné.
Návrat – keď sa hmla stratí
O pár dní neskôr som sa sem skutočne vrátil. Tentoraz už bez hmly, s jasným nebom a čistým vzduchom. To, čo som vtedy iba tušil, sa ukázalo v celej svojej kráse – otvorený pohľad na údolie, roztrúsené domy a zelené svahy, ktoré sa strácali v diaľke. A tam, úplne na horizonte, sa jemne trblietalo more. Len tenká línia modrej, ale stačilo to – pripomenutie, že krajina tu dýcha morom aj keď ho ešte necítiš. Slnko ohrievalo terasu a ticho prerušoval len vietor. Bol to iný moment, pokojný, naplnený svetlom.
Miesto, kam sa oplatí vrátiť
Cannon Etxea pre mňa nie je reštaurácia, ktorú by som si zapamätal podľa jedla. Je to miesto, ktoré sa zjavilo dvakrát – najprv v hmle ako tajomstvo, potom v slnku ako odmena. A možno práve v tom spočíva jeho čaro – že niekedy treba prísť druhýkrát, aby sme naozaj uvideli to, čo je okolo nás.
