Niektoré dni nemajú plán. Len cestu, ktorá sa sama odvíja. V ten októbrový deň som sa vybral z Bilbaa smerom na Burgos bez jasného cieľa, len s chuťou túlať sa po vidieku a vdychovať atmosféru ospalých dediniek, ktoré sa pomaly strácajú v čase.

Cesty mimo hlavných trás

Dediny, ktorými som prechádzal, pôsobili ticho, takmer zabudnuto. Ako miesta, na ktoré padá jemný prach rokov. Domy mali jednoduché fasády, ulice prázdne. Aj samotné cesty a domy pôsobili akosi menej „uhladené“. Ale práve v tom bolo čaro – cítil som, že som naozaj mimo hlavných turistických ciest.

Embalse de Ordunte – cesta okolo vody

Po ceste som natrafil na vodnú nádrž Embalse de Ordunte. Videl som, že cesta vedie popri nej, tak som neodolal. Okolo nádrže bolo rušno, miestni pracovníci mali pravdepodobne nejaký „upratovací“ deň. To mi však vôbec nevadilo. Zo slušnosti som sa prihovoril jednému z nich a na moje prekvapenie vedel perfektne po anglicky. Prehodili sme len pár slov, opýtal som sa ho, či si môžem spraviť pár fotografií a prejsť okolo jazera autom. Cesta totiž začínala priamo na priehradnom múre. Pozrel sa na moje auto, usmial sa, že s týmto autom áno. Keby som ja vedel, čo ma čaká. Asfaltka za múrom sa zmenila na úzku poľnú cestu plnú výmoľov. Už som pochopil, čo znamenal jeho potmehúdsky úsmev. Tých pár kilometrov stálo za to – nielen kvôli výhľadu, ale aj pre ten pocit, že som niekde, kam sa bežný turista len tak nedostane.

Cuevas de Ojo Guareña – ticho pod zemou

Ďalšou zastávkou bolo miesto s magickým názvom Cuevas de Ojo Guareña. Parkovisko plné turistov ma presvedčilo, že sa oplatí zastaviť. Pod mojimi nohami sa rozprestieral rozsiahly krasový systém jaskýň – údajne jeden z najväčších v Európe.

Do jaskýň sa dalo vstúpiť len so sprievodcom a trasa trvala takmer tri hodiny, čo som si tentoraz nemohol dovoliť. Pred vstupom ma však očarila pustovňa Ermita de San Bernabé, vytesaná priamo do skaly. Jej vnútro zdobia fresky z 18. a 19. storočia, ktoré zobrazujú zázraky svätých a život pustovníkov.

Pirámide de los Italianos – spomienka v kameni

O pár kilometrov ďalej, na svahu, som zbadal čosi, čo sem akoby nepatrilo – pyramídu. Nedalo mi to, zastavil som a šiel sa pozrieť bližšie. Napriek zákazu vstupu na súkromý pozemok (preskakujem plot) prichádzam už viac-menej k zdevastovanej oplotenej kamennej stavbe.

Pirámide de los Italianos sa nachádza v horskom sedle Puerto del Escudo medzi provinciami Burgos a Cantabria. Bola postavená v rokoch 1938 – 1939 ako pamätník talianskych vojakov, ktorí padli počas španielskej občianskej vojny. Monument má tvar asi 20-metrovej betónovej pyramídy a vo vnútri kedysi ukrýval pozostatky stovák vojakov. Architekt Attilio Radic jej dal symbolický význam – tvar smerujúci k nebu mal predstavovať obetu a vzostup. Po vojne boli pozostatky prenesené späť do Talianska, no stavba zostala. Dnes pôsobí ako tichý, trochu znepokojivý svedok histórie uprostred hôr a je vyhlásená za Bien de Interés Cultural, chránený kultúrny monument v Kastílii a Leónsku.

Medzi kravami, koňmi a palmami

Na spiatočnej ceste som míňal pasúce sa kravy a voľne pobehujúce kone – obraz pokojného vidieka, ktorý sa len zriedka mení. Napadlo mi, že len niekoľko desiatok kilometrov odtiaľto je Pamplona, známa svojím býčím behom. Nerád by som ja podobne utekal pred niektorým z týchto býkov. A potom ešte pohľad, ktorý by človek na Slovensku len ťažko čakal – ovečky pod palmou. Takýto kontrast len potvrdzuje, že severné Španielsko vie prekvapiť na každom kroku.

Záver

Cesta z Bilbaa smerom na Burgos nebola o cieľoch, ale o objavovaní. Každá odbočka viedla k miestu, ktoré malo svoj príbeh – či už ukrytý v jaskyni, z kamenných múrov pyramídy, alebo na pokojných vidieckych pastvinách. Niekedy sa netreba nikam ponáhľať – len nechať cestu, nech sama ukáže, kam chce viesť.