Cesta z Magdeburgu do Poznane sa pre mňa zmenila na krátku, ale intenzívnu zastávku v Berlíne pri legendárnom Olympijskom štadióne, domove Herthy Berlín. Bohužiaľ, dovnútra som sa nedostal – prehliadky boli z technických dôvodov zrušené – ale aj tak bol zážitok silný, hlavne vďaka okoliu a atmosfére, ktorá z neho vyžaruje.
Pocity zo štadióna
Stál som pred monumentálnou, sivou stavbou s mohutnými stĺpmi a rozsiahlymi fasádami. Architektúra tu stále odkazuje na dávnu históriu a vytvára dojem, že sa človek ocitol na mieste, kde sa stretáva minulosť so súčasnosťou. Stavba je impozantná a megalomanská – dokáže vyvolať pocit rešpektu až nepochopiteľného vnútorného napätia.
Olympijský štadión v Berlíne bol postavený v rokoch 1934–1936 ako súčasť väčšieho olympijského komplexu pre letné olympijské hry 1936. Stavba patrila medzi najväčšie a najmonumentálnejšie športové projekty svojej doby a je známa svojou klasicko‑neoklasicistickou architektúrou, ktorá kombinuje masívne stĺpy, monumentálne fasády a rozsiahle vonkajšie plochy. Kapacita štadióna je dnes približne 74 475 miest a patrí k najväčším futbalovým štadiónom v Nemecku.
Štadión je domovom Herthy BSC, ktorá tu hrá svoje domáce zápasy od konca 20. storočia. Okrem futbalu slúžil aj na medzinárodné podujatia: hostil zápasy MS 1974, MS 2006, finále DFB-Pokalu, a pravidelne sa tu konajú aj koncerty a kultúrne podujatia.
História štadióna je úzko spätá aj s politickými udalosťami 20. storočia — jeho výstavba a architektúra odrážajú obdobie nacistického Nemecka a olympijské hry v roku 1936, ktoré mali propagandistický význam. Tento historický kontext spolu s monumentálnou architektúrou dodáva štadiónu nezameniteľnú atmosféru.
Okolie štadióna
Prekvapilo ma, že okolie nebolo upravené ani reprezentatívne. Očakával som typickú nemeckú precíznosť, no tu dominoval skôr zanedbaný dojem. Opustené chodníky, neudržiavané plochy a surové materiály pôsobili zvláštne kontrastne k monumentálnosti samotného štadióna.
Tréning Herthy Berlín
Priľahlé futbalové ihriská prekvapili kontrastom. Zatiaľ čo samotný štadión vyžaroval chlad, tu prebiehal živý tréning hlavného mužstva Herthy. Skvelé bolo stretnutie s ochrankárom, ktorý strážil tréning a s úsmevom mi potvrdil, že pozná Petra Pekaríka, žilinského odchovanca, ktorý tu pôsobil dlhé roky. Ihneď som pochopil, že jeho pôsobenie v Berlíne zanechalo výraznú stopu — nielen v klube, ale aj medzi ľuďmi, ktorí tu pracujú.
Osobný dojem
Napriek všetkým fotografiám, ktoré som si urobil, najsilnejší ostal vo mne pocit ťažkej, až desivej energie, ktorá z miesta vyžaruje. Možno to bolo architektúrou, monumentálnosťou alebo históriou, ktorá sa tu zachovala – no ja osobne som cítil duchovnú prítomnosť minulosti, ktorá miestami, nebojím sa napísať, pôsobila na mňa takmer hrôzostrašne. A pritom to je štadión.
