Poznaň – Łomża. Štart a cieľ dnešnej etapy presunu do Vilniusu, ktorá ma previedla cez Varšavu. Mnoho ľudí by tu strávilo celé hodiny — hlavné mesto je plné miest, ktoré si pýtajú pozornosť: hrad, palác, múzeá, historické štvrte, výhľady, atmosféra ulíc. Ja som však aj tentoraz zostal verný svojej vlastnej tradícii: štadióny.

Legia v tichu

Najskôr štadión Legie Varšava, miesto, ktoré som si chcel konečne pozrieť naživo. Zaparkoval som v podzemnej garáži priamo pod štadiónom a s tým známym cestovateľským elánom som vyšiel von, pripravený nasať atmosféru klubu, ktorý má v Poľsku obrovské meno.

Štadión Legie Varšava, oficiálne Stadion Wojska Polskiego, je domovským ihriskom klubu Legia Warszawa, jedného z najúspešnejších futbalových tímov v Poľsku. Moderná podoba štadióna bola otvorená v roku 2010 po rozsiahlej prestavbe, no stojí na tom istom mieste už takmer sto rokov — pôvodný objekt z roku 1930 slúžil okrem športu aj vojenským účelom, čo sa odrazilo v jeho názve. Kapacita štadióna je približne 31 000 divákov a preslávil sa najmä svojou intenzívnou fanúšikovskou atmosférou. Legendárny kotol „Żyleta“ je známy choreografiami, ktoré patria k najpôsobivejším v celom Poľsku.

O pár minút prišlo vytriezvenie. Celé okolie pôsobilo akoby v hlbokom spánku — nikde ani noha, žiadny pohyb, žiadny ruch. Dokonca aj fan-shop bol zatvorený, čo mi vzalo poslednú nádej, že sa dostanem aspoň na prehliadku alebo k výhľadu na hraciu plochu.

Zvonka pôsobí štadión moderným, sebavedomým dojmom, no keď je všetko zavreté, človek si pripadá, akoby prišiel nevhod. Ako hosť, čo zaklope na dvere, ale nikoho nenájde doma.

Koruna Varšavy

Z Legie som sa presunul k Národnému štadiónu. Na rozdiel od Legie som už dopredu vedel, že dnu sa nedostanem — interiér nie je, bohužiaľ, sprístupnený mimo oficiálne akcie. Napriek tomu som k nemu zamieril s nádejou, že aspoň jeho okolie ponúkne niečo z atmosféry, ktorú som od tohto obrovského komplexu očakával.

Národný štadión Varšava (oficiálne PGE Narodowy) je najväčší štadión v Poľsku s kapacitou približne 58 000 divákov. Bol postavený v rokoch 2008–2011 na mieste bývalého štadióna Dziesięciolecia a slávnostne otvorený v roku 2012, krátko pred majstrovstvami Európy vo futbale. Dominantou stavby je sťahovacia strecha „zavesená“ na centrálnom pylóne – ide o unikátnu konštrukciu, ktorá umožňuje usporadúvať podujatia v akomkoľvek počasí. Štadión slúži nielen futbalu, ale aj koncertom a veľkým kultúrnym podujatiam.

A neodišiel som naprázdno. Okolie štadióna bolo živšie, otvorenejšie, a mal som pocit, že aj keď je interiér neprístupný, myšlienka „národného“ priestoru tu stále dýcha. Stavba pôsobí majestátne už zvonku – červeno-biele línie fasády evokujú poľskú vlajku a národnú hrdosť.

Pred štadiónom ma zaujal chodník s odtlačkami nôh známych futbalistov — taký malý poľský „chodník slávy“. Bolo to milé prekvapenie, ktoré mi nahradilo absenciu toho, že sa nemôžem pozrieť dnu. Každý odtlačok pôsobil ako kúsok histórie, ako spomienka vyrytá priamo do zeme.

Objavil som aj recepciu, ktorá slúžila ako informačný a predajný priestor. Práve tam som narazil na maketu štadióna. Pôsobil úplne inak v zmenšenej podobe — akoby sa človek pozeral na kráľovský symbol – korunu. To dávalo tomuto národnému stánku nový rozmer.

Nakoniec som sa z Varšavy vydal ďalej smerom na Łomżu. Cesta ubiehala pokojne, akoby mi dávala priestor utriediť si dojmy z dvoch štadiónov, ktoré som dnes videl iba zvonka, no predsa vo mne niečo zanechali. Každý z nich iným spôsobom — Legia svojím zvláštnym tichom a prázdnotou, Národný štadión zas majestátnosťou, ktorá presakuje aj cez zamknuté brány.

Možno to tak malo byť. Nie každý deň musí priniesť veľké zážitky či dokonale načasované prehliadky. Niekedy stačí pár minút pred bránou, pár fotiek a pocit, že som opäť o kúsok naplnil svoju vlastnú tradíciu cestovateľa, ktorý na mapách hľadá štadióny tak, ako iní hľadajú hrady či múzeá.

Krajina sa začala pomaly meniť a premávka redla. Cítil som, že tento deň ešte nie je úplne za mnou, skôr sa prelieva do ďalšej kapitoly. Štadióny zostali za mojím chrbtom, ale pred sebou som mal nové miesta, nové cesty aj nové prekvapenia.