Vždy, keď niekde zazriem číslo 23, na sekundu sa zastavím. Nie vedome. Proste automaticky. A hneď sa mi vynorí spomienka na môjho otca. A dnes ešte viac.
23. 1. bol deň jeho narodenia. Dnes by mal 83 rokov. Zvláštne je vysloviť to číslo nahlas. Je tomu len necelý rok, čo odišiel, a pritom mám pocit, akoby tu bol stále niekde nablízku. Len ho nevidím.
Ráno volám mame. Viem, že tento deň pre ňu nebude obyčajný. V jej hlase počujem tichú ťažobu, ktorá sa nedá skryť. Povie, že pôjde na cintorín. Chodí tam pravidelne. Nie zo zvyku. Z lásky. So spomienkami, ktoré ju bolia aj hrejú zároveň. Život, ktorý bol kedysi „ich“, sa teraz delí na predtým a potom.
Dnešok vo mne nesie zvláštny pokoj aj smútok zároveň. Spomienky prichádzajú potichu, bez varovania. Vety, ktoré kedysi hovoril. Pohľady. Ticho i smiech pri stole. Veci, ktoré mi kedysi pripadali obyčajné – a dnes by som za ne dal čokoľvek.
A potom prídu myšlienky, ktoré sa nedajú zahnať…
Kde asi je? Existuje niečo po tomto živote? Putuje duša ďalej? Alebo nás len ticho sleduje z miesta, ktoré neviem pomenovať? Neviem. Ale cítim, že odchod nie je koniec. Že niečo z človeka ostáva. V spomienkach. V tom, čo v nás zanechal. V tichých momentoch, keď sa zrazu zastavíš — presne ako ja pri čísle 23.
Niektoré dni bolia viac než iné. Deň nedožitých narodenín môjho otca je jedným z nich. Nie preto, že by som chcel smútiť. Ale preto, že láska nikam nezmizla. Len už nemá kam prísť.
Dnes je to tichý rozhovor v hlave. Bez slov. Bez odpovedí. Len pocit.
Otec, chcem sa ti poďakovať. Za všetko, čo medzi nami bolo. A dúfam, že ak niekde si… vieš o tom. 🤍
