Na Storforsen som sa tešil už dlhšie. Ešte predtým som sa dočítal, že tieto pereje nezamŕzajú ani pri –40 °C. A teraz? „Len“ okolo –20°C. Takže som vedel, že to bude surové, mrazivé, ale živé. A presne to som chcel vidieť – vodu, ktorá sa odmieta vzdať zime. Po ľadovom divadle pri Ristafallet som si tentoraz dal pozor. Topánky poriadne zaviazané, žiadne podcenenie terénu 😊.

Súboj s časom

Navigácia mi ukazovala príchod presne o 15:00. Lenže na severe Švédska v zime to nie je obyčajná hodina popoludní – to je čas, keď sa deň už balí domov. Slnko bolo nízko a ja som vedel, že mám málo času. Pevne som veril, že ma tma nezastihne niekde uprostred perejí. Zaparkoval som, vystúpil do štipľavého mrazu a vykročil chodníkom smerom k vode.

Kaplnka na začiatku cesty

Hneď na začiatku ma prekvapila drevená stavba – kaplnka, možno malý kostolík. Ticho, drevo, sneh, mráz. Pôsobila pokojne, až posvätne. Ako keby strážila vstup do tohto ľadového sveta.

Lávka nad zamrznutou riekou

Potom prišiel prechod cez rieku – dlhá drevená lávka, odhadom okolo 150 metrov. V diaľke spoza stromov už len ledva vykúkalo slnko. Svetlo bolo mäkké, slabé, modrošedé. Pod lávkou nebola rieka. Bol tam len ľad, sneh a ticho.

A predsa – už odtiaľ bolo počuť hukot vody. Nevidel som ju, ale vedel som, že tam niekde je. A spoza stromov sa zdalo, akoby sa niečo parilo. V duchu som si predstavoval, ako to tu vyzerá v lete. Zelené stromy, plná rieka, teplo. A teraz? Severská surovosť.

Stromy ako zo skla

Čím som bol bližšie, tým sa krajina menila. Stromy už neboli len zasnežené. Boli obalené ľadom. Ako keby ich niekto polial vodou a nechal zamrznúť. Každá vetva tvrdá, lesklá, sklená. Tu už bolo jasné, že voda z perejí žije vlastným životom – strieka, víri, usádza sa všade naokolo… a mráz z nej robí sochára.

Prvý pohľad na Storforsen

A potom som tam stál. Obrovská masa vody, ktorá si razila cestu cez ľad. Nad hladinou sa miestami vznášal opar.

Pravdepodobne to bol teplotný šok – relatívne „teplejšia“ voda sa stretla s extrémne studeným vzduchom a vznikala para a drobné kvapôčky, ktoré okamžite mrzli. Možno aj voda odrážajúca sa od skál sa menila na jemnú ľadovú hmlu. Výsledok? Rieka vyzerala, akoby dýchala.

A ten zvuk…
Hukot, ktorý necítiš len v ušiach, ale aj v hrudi. A zrazu už necítim mráz.

Stúpanie popri perejách

Pokračoval som chodníkom a ďalšími lávkami popri perejách vyššie. S každým krokom bol pohľad mohutnejší. Voda sa valila, narážala do ľadu, penila, burácala. Hukot silnel.

Bol to jeden z tých momentov, keď by si vedel stáť hodinu na jednom mieste a len sa dívať. Bez slov. Bez myšlienok. Lenže čas… a blížiaca sa tma… boli neúprosní.

Aby som ušetril pár minút, prešiel som aj zakázaným chodníkom. Nerád robím také veci. Rešpektujem pravidlá, najmä v zahraničí. Ale ten zážitok… stál za to.

Návrat skôr, než prišla tma

Dostal som sa asi do dvoch tretín perejí. Vyššie som už ísť nemohol – svetlo rýchlo mizlo a čakala ma návrat späť. Otočil som sa. Ešte raz som sa nadýchol studeného vzduchu zmiešaného s vlhkosťou rieky, ešte raz som sa započúval do hukotu vody, ktorá sa nevzdáva ani v najtvrdšej zime.

Keď si príroda ide svoje

Cestou späť som si uvedomil jednu vec. Človek si plánuje čas, sleduje západ slnka, pozerá na hodinky, rieši, kadiaľ pôjde, čo stihne. A potom príde na miesto ako Storforsen – a zistí, že tu na tom vôbec nezáleží.

Voda tu hučala dávno predo mnou.
A bude hučať aj dlho po mne.

Nezaujíma ju, či je –5 alebo –40 °C. Nezaujíma ju, že mne je zima na prsty a že sa ponáhľam, aby som sa stihol vrátiť pred tmou. Ona si jednoducho razí cestu. Cez ľad, cez skaly, cez zimu. Neustále v pohybe, plná sily, akoby mala vlastnú vôľu.

A ja som tam mohol byť len chvíľu. Malý človek s mobilom v ruke, ktorý sa snažil zachytiť niečo, čo sa vlastne zachytiť nedá – ten pocit surovej, živej prírody.

Storforsen pre mňa nebol len o perejách. Bol o sile, ktorá nepotrebuje ľudí. Možno práve preto rád chodím na takéto miesta. Aby som si pripomenul, že nie všetko sa dá ovládať. Že svet je väčší, divokejší a silnejší, než moje plány. A že niekedy stačí len stáť, pozerať sa… a cítiť rešpekt.