Prichádzam z práce krátko pred jedenástou večer, myšlienkami ešte niekde medzi povinnosťami a plánmi na ďalšie dni. Hlavou mi prebehne: Som rád, že sa dnes nič nepríjemné nestalo. Nie som poverčivý. Ale človek si aj tak uvedomí dátum. Piatok trinásteho v sebe nesie zvláštnu energiu. Ako keby deň čakal, že sa niečo pokazí.

A namiesto toho sa stalo niečo celkom iné.

Pohľad do aplikácie

Ani neviem prečo, otvoril som aplikáciu na sledovanie aurory. Bez dôvodu. Skôr zo zvyku než z reálnej nádeje. A zrazu som spozornel. Srdce mi jemne podskočilo. Pravdepodobnosť výskytu v najbližších minútach bola pomerne vysoká.

Pozriem na oblohu nad mestečkom Älvsbyn. Nič. Ani náznak.  Len tmavá, chladná, severská noc. Jasná. Tichá. Ľahostajná.

Tak zase nič, prebehlo mi hlavou. Koľkokrát už aplikácia sľubovala zázrak a obloha mlčala? Ale dnes to bolo iné. Neviem prečo. Možno preto, že niekde hlboko vo mne stále žije ten chlapec, ktorý sníval, že raz uvidí polárnu žiaru na vlastné oči. Nie na fotografii. Nie na videu. Ale tam. Pod ňou.

Sadol som opäť do auta a odišiel z mestečka. Preč od svetiel. Do tmy. Tam, kde pouličné svetlá nekradnú oblohe jej tajomstvá.

Prvý náznak

Cesta netrvala dlho. A potom sa objavila. Najprv len slabý, takmer neviditeľný zelený závoj. Taký, že keby som ho nehľadal, možno by som si ho ani nevšimol. Nebol výrazný. Len tiché, zelené šepkanie na oblohe.

Stál som tam a pozeral. To je ona? Naozaj? Alebo si to len namýšľam? Zelená bola jemná. Krehká. Hanblivá. No mne sa aj tak rozbúchalo srdce. Nie preto, že bola veľkolepá. Ale preto, že bola skutočná.

Tie dve-tri minúty

Po pár minútach som si povedal: Dobre. Vidíš ju. Stačí. Buď vďačný. Asi to už lepšie nebude.

Sadol som opäť do auta. A práve vtedy sa obloha zmenila. Odpovedala mi. Zelená zosilnela. Rozliala sa viac do priestoru. Na krátke dve či možno tri minúty sa nebo akoby otvorilo. Zelená farba miestami prešla do žltej… a dokonca sa mi zdalo, že som zazrel aj jemný nádych červenej.

Neváhal som. Vystúpil som z auta a rýchlo som urobil pár fotografií. V tej sekunde mi bolo úplne jedno, že je –32 °C. Nemal som rukavice. Ani čiapku. Ani vetrovku. No ja som necítil mráz. Pre mňa existovala len obloha. Cítil som nadšenie a radosť. Skutočnú, čistú radosť.

Stál som tam a v hlave mi bežalo jediné: Prosím, ešte chvíľu. Len ešte chvíľu. A potom náhle zoslabla, takmer zmizla. Tak rýchlo ako prišla. Zhasla.

Sen, ktorý pokračuje

Nebola to aurora ako z katalógu. Nebol to obrovský ohňostroj, ktorý zaplní celú oblohu. Nebola to explózia farieb. Ale bola moja. Krátka. Jemná. Krehká. Moja prvá skutočná aurora. V piatok trinásteho.

Práve tento deň, ktorého sa niektorí obávajú, mi priniesol malý dar z oblohy. A ja verím, že o pár dní, keď budem ešte severnejšie, už za polárnym kruhom, ma čaká ešte väčšie divadlo. Možno sa obloha rozhorí tak, že nebudem vedieť, kam sa pozerať skôr.

A ak aj nie – už teraz viem, že sny sa plnia.
Niekedy len na pár minút.
Ale plnia sa.

A ja som pochopil, že obloha mi potichu povedala:
Vidíš? Oplatí sa čakať. Si tam, kde máš byť.