Dnes nás s kolegom čakala ďalšia zmena pracovnej lokality. Opúšťame Älvsbyn a presúvame sa do malej dedinky Puoltikasvaara.

Znova nové miesto.
Znova nový začiatok.

Práve toto ma na tejto práci baví najviac – neustály pohyb, nové výzvy, nové krajiny, nové príbehy, ktoré píše život píše sám od seba.

Za hranicou, ktorú nevidno

Puoltikasvaara leží už za polárnym kruhom. Keď som si to uvedomil, na chvíľu som sa zamyslel. Nikdy predtým som nebol takto severne. Pre niekoho možno len zemepisný údaj, pre mňa malý osobný míľnik.

A predsa som tú hranicu minul bez povšimnutia.

Žiadna veľká brána.
Žiadne fanfáry.
Len cesta, lesy, sneh a pokoj.

Polárny kruh je zvláštna hranica. Nie je vyrytá do zeme. Je to tichá čiara svetla a tmy, miesto, kde sa aspoň raz do roka Slnko rozhodne nezapadnúť – alebo vôbec nevyjsť. A pritom sa každý rok o pár metrov posúva, pretože Zem sa vo svojom nekonečnom pohybe vesmírom jemne kolíše.

Možno práve preto som ho minul tak nenápadne.
Niektoré hranice sa totiž prekračujú bez toho, aby sme si to hneď uvedomili.

Ale vrátim sa tam. Nechcem cez túto pomyselnú čiaru opäť len tak prejsť. Už teraz sa teším, keď sa vyberiem k tabuli Polcirkeln – Arctic Circle pri mestečku Jokkmokk a napíšem o tom neskôr samostatný článok.

Sobie ticho a drsná realita

Cesta na sever bola plná zimnej krásy. Lesy zasypané snehom, nekonečné roviny, modrasté svetlo, ktoré má sever tak rád. Niektoré fotografie som stihol urobiť priamo z auta, iné počas krátkych zastávok, ale väčšinu času som sa len pozeral a vnímal krásu krajiny. Svet sa mi zdal ešte belší než predtým a sneh akoby pohlcoval všetko okolo.

A potom prišli soby. Stádo pokojne ležiace v snehu, pár desiatok metrov od cesty. Pôsobili neohrozene. A prečo nie? Patria sem. Dokonalá zimná idyla.

A predsa realita severu je niekedy drsnejšia. Na parkovisku ležalo telo pravdepodobne soba. Bolo mi nepríjemné ho fotiť, nemám rád takéto pohľady. Cestou sme videli takéto mŕtvoly ešte niekoľkokrát. Neviem presne, prečo ich tu ľudia nechávajú bez povšimnutia. Pravdepodobne ako potravu pre iné zvieratá. Severná príroda funguje podľa vlastných pravidiel – jednoduchých, ale nekompromisných.

Nový sever

Dnes večer som si uvedomil, že stojím na mieste, kde sa svetlo v lete nezhasína a v zime takmer nerozsvieti. Je zvláštne vedieť, že pod nohami mám zem, ktorá sa pomaly posúva spolu s polárnym kruhom, a nad hlavou oblohu, ktorá sa počas tisícročí mení.

Nikdy som takto severne nebol.
A niečo mi hovorí, že toto ešte nie je posledný sever, ktorý zažijem.