V deň, keď má môj syn 29 rokov, som sa vybral k zamrznutému jazeru pri Puoltikasvaare. Netušil som, že tá prechádzka v mínus desiatich stupňoch bude viac o mne než o krajine. O stopách v snehu, odbočkách života a o tom, čo už dnes konečne viem.
Je nedeľa. Dnes nepracujem.
Myslím na syna, má dnes 29 rokov. Dvadsaťdeväť… Má svoj svet, svoje rozhodnutia, svoje radosti aj starosti. Čas letí zvláštnym spôsobom. Niekedy sa vlečie a inokedy sa rozbehne tak rýchlo, že človek len stojí a pozerá, ako mu pomedzi prsty pretekajú roky. Mladší už nebudem. A úprimne – už to ani nepotrebujem. Beriem to s pokorou. Starnúť treba s dôstojnosťou. Každý vek má svoje čaro, len ho treba vidieť.
Ráno, ktoré patrí len mne
Rozhodol som sa, že sa pôjdem prejsť. Potrebujem vyvetrať hlavu. V blízkosti Puoltikasvaary je jazero, a tak som sa vybral tým smerom. Bez mapy. Intuitívne, nechal som sa viesť pocitom. Párkrát som sa musel vrátiť. Brodiť sa po kolená v snehu sa mi nechcelo. Hľadal som prístupovú cestu. No vôbec mi to neprekážalo. Uvedomil som si, že kedysi by som sa možno hneval, že idem zle. Dnes to beriem ako súčasť cesty.
Pustiť to, čo ma ťaží
Počasie je nádherné. Asi mínus desať stupňov, úplné bezvetrie. Občas zo stromov padnú kúdole prašného snehu – akoby konáre už nevládali niesť tú ťarchu a rozhodli sa ju pustiť. Ten moment je výnimočný. Tichý. Rýchly. Nezachytiteľný. Človek nemá čas vytiahnuť mobil. Niektoré okamihy majú zostať len v pamäti. Napadá ma myšlienka, že aj ja by som sa mal občas naučiť pustiť to, čo ma ťaží.
Miesto, kde sa vracia pokoj
Už z diaľky jazero vyzerá nádherne. Medzi stromami sa črtá biela plocha, za ňou kopec a slnko. Ako vytrhnuté z katalógu. A pritom je to skutočné. Stojím tam ja, so svojimi myšlienkami, a pozerám na niečo, čo nepotrebuje filter ani úpravu.
Keď sa k nemu dostanem, je mi dobre. Len stojím a vnímam.
Neviem presne prečo, ale to miesto mi dáva pokoj. Rovnováhu. Harmóniu. Úsmev. Dokonca som sa pristihol pri myšlienke, že by som tu vedel žiť. A pritom viem, že pokoj nie je v mieste. Je v človeku. Jazero mi ho len pripomenulo.
Jazero je zaliate snehom i slnkom. Vidno stopy – moje, od skútrov, aj od sobov.
Soby a ticho
Asi sto metrov odo mňa leží štvorica sobov a vyhrieva sa na snehu. Skúšam sa k nim priblížiť po stopách skútrov, aby som sa nemusel brodiť hlbokým snehom. Keď som bližšie, samec spozornie. Postaví sa a sleduje ma. Urobím ešte pár krokov a vstávajú aj ostatné. Pomaly sa presúvajú. Je mi ľúto, že som ich vyrušil. Možno cítili ten istý vnútorný pokoj ako teraz ja. Keď sa od nich vzďaľujem, opäť zastanú. A znovu si ľahnú do snehu. Vychutnávajú si slnko a ticho. Tak ako ja.
Cítim, že život je krásny. Nie ľahký, krásny.
Človek niekedy musí znova nájsť sám seba. Uvedomiť si, čo má pre neho skutočný význam. Čo je hodnotné. Čo je vnútorne krásne. Čo je dôležité. Už viem, že sa netreba stále ponáhľať. Treba niekedy zastaviť, dýchať a vnímať život plnými dúškami. Tešiť sa aj z obyčajných maličkostí. V tom je podstata.
Život nie je priamočiary
Pozerám na stopu od snežného skútra, ktorá vedie krížom cez jazero. Takmer priamo.
Až v určitom veku som pochopil, že život nie je takýto priamočiary, zaliaty slnkom. Nie vždy je všetko podľa mojich predstáv. Neexistujú skratky. Sú starosti, trápenia, bolesti, smútok. Ale aj túžby, sny a radosť. Skutočná, nefalšovaná radosť z nových vecí, ktoré človek zažíva a cíti.
Život nie je cieľová páska. Život je samotná cesta.
Konečne som to pochopil aj vnútorne. Keď prídu trápenia, viem, že musím znovu vstať a bojovať, aby som opäť cítil tie radosti. Ako teraz. Kráčam po jazere, slnko mám pred sebou, pár desiatok metrov odo mňa soby, sneh sa trbliece, nebo je modré a ja som spokojný. Šťastný. Vďačný. Mlčím. Pozerám. Vnímam.
Odbočky, ktoré ma formovali
Na priamej stope od skútra sú aj križovatky. Odbočky vľavo i vpravo.
Aj ja som zo svojej cesty niekedy odbočil. Zaviedlo ma to inam, než som plánoval. Dnes však viem, že práve odbočky ma formovali najviac. Niektoré boleli. Niektoré ma stáli hrdosť. Pri niektorých som si uvedomil, že som niekomu ublížil. A ten pocit nie je príjemný. Je tichý, vracia sa, učí pokore.
Odbočky však k životu patria. Chyby robíme všetci. Aj ja. Dôležité je vrátiť sa k smeru, ktorý je v súlade so mnou. K tomu, čo ma napĺňa. K tomu, čo mi dáva pokoj a radosť. Človek musí spoznať sám seba.
Čo už nepotrebujem
Viem, že život je ťažký. Potrebujeme peniaze, materiálne veci. Ako každý. Ale šťastie nie je v tom, čo som získal. Je v tom, čo už nepotrebujem, čo už dokážem pustiť. (Pes na betóne a pokoj v duši)
Na internete je množstvo múdrostí, návodov a rád, ako žiť. No skratky neexistujú. Každý sme jedinečný. Každý si tú cestu musí prejsť sám. Niekto to pochopí v mladosti, niekto neskôr. A ja? Úprimne, napriek svojmu veku s tým občas ešte bojujem. No viem, že sa mením. K lepšej verzii seba. Som o tom presvedčený.
Dnes už viem, že to, čo vyžarujem, to aj priťahujem. A cítim, že priťahujem správnych ľudí. Takých, ktorých napĺňa radosť z obyčajnosti. Kde úcta, pokora a vďačnosť nie sú len prázdne slová.
Maličkosti, ktoré robia radosť
Urobil som si fotku svojho tieňa v snehu. Potešilo ma, že vyzerám štíhlejšie. Usmial som sa. Možno je to maličkosť. Ale práve z týchto maličkostí sa skladá radosť. Kedysi by som ich prehliadol. Dnes si ich všímam.
Smiech v hlbokom snehu
Cestou späť som si vybral skratku. Chodník však skončil. A ja som sa rozhodol, že to už nebudem obchádzať. Vykročil som do hlbšieho snehu. Zabáral som sa hlbšie, než som čakal. Keď som sa ocitol skoro po pás v snehu, začal som sa smiať. Ako keď som bol malé dieťa.
Prevalím sa na chrbát a doslova sa gúľam na cestu. Možno by si niekto pomyslel, že som sa zbláznil. Ale mne je to jedno. V tej chvíli som bol slobodný.
O chvíľu stojím pred domom.
Spokojný. Vďačný.
Ďakujem za túto prechádzku.
A že už viem, že život je samotná cesta.
