Ešte v nás doznievali obrazy ľadových izieb z Icehotel. Umenie vytvorené rukami ľudí, fantáziou a odvahou pretvoriť sneh a ľad na niečo výnimočné.

Keď tvorí človek… a keď tvorí príroda

No o pár desiatok kilometrov ďalej nás čakal úplne iný druh krásy.

Bez tvorcov.
Bez reflektorov.
Bez vstupeniek.
Len príroda.

Cestou k vodopádu som premýšľal nad tým, aký je rozdiel medzi tým, keď tvorí človek – a keď tvorí samotná príroda. V hoteli bolo všetko premyslené. Každý oblúk, každý detail, každé svetlo malo svoj zámer.

To, čo sme mali uvidieť teraz, nevzniklo zo zámeru. Vzniklo prírodou postupom času.

Krajina sa postupne menila. Pred nami sa objavovali vyššie kopce, ktoré patria do pohoria medzi Švédskom a Nórskom. Slnko bojovalo s mrakmi o svoje miesto na oblohe. Cestu nám lemovalo jazero Torneträsk. Kopce za ním už boli nórske.

Každým kilometrom človek získaval pocit, že príroda tu má stále hlavné slovo. Vodopád Silverfallet sa nachádza neďaleko obce Björkliden, kde sa mi vzduch zdal ešte ostrejší než ráno.

Keď sme sa s kolegom priblížili k rokline, spočiatku som videl len zasnežený svah a trčiace skaly. V tej chvíli som mal pocit, že to je asi všetko, čo uvidíme. Trochu som bol sklamaný.

Kolega sa vydal dolu pomerne prudkým chodníkom. V diaľke bolo vidno mostík nad riečiskom. Išiel som za ním aspoň s tým, že si urobím pár fotografií. Už cestou som si všimol, že spod snehu miestami prebleskuje ľad. V duchu som si povedal: lepšie ako nič.

Moment, keď sa vodopád odhalí

Keď som prišiel na mostík, oči sa mi rozjasnili.

Zamrznuté prúdy vody vytvárali obrovské ľadové kaskády. Voda, ktorá si celé stáročia razí cestu skalou, sa na chvíľu zastavila. Akoby si aj ona chcela oddýchnuť.

Žiadne dekorácie.
Žiadne svetelné efekty.
A predsa dychberúce.

Skaly boli obalené hrubou vrstvou ľadu. Z ich okrajov viseli cencúle rôznych tvarov. Ľad stekal po skalných stenách. Modrasté odtiene sa miešali s bielou a sivou farbou kameňa. V tichu bolo počuť len slabé praskanie mrazu. A vietor.

Stál som tam a mal som pocit, že pozerám na niečo pradávne. Niečo, čo tu bolo dávno pred nami – a bude tu aj po nás.

Zámky lásky na zábradlí mostíka nemohli chýbať. Ľudská potreba zanechať stopu aj na mieste, ktoré žije vlastným životom.

Spomienka na detstvo

Kolega objavil chodník vedúci k ústiu vodopádu do jazera. Neváhal som ani minútu a išiel za ním. Chodník bol ešte prudší, než sa zdalo. O pár sekúnd som bol na zadku a šmýkal som sa dolu, akoby som mal sánky.

Kolega sa mi smial. A ja samozrejme tiež.

Keď som bol malý, šmýkanie po zadku bolo každodennou zimnou rutinou. Na chvíľu som sa do toho času vrátil. Cestou späť som si pre spomienku odfotil miesto, ktoré okúsilo môj zadok 😊

O pár metrov nižšie sme už stáli na brehu jazera. Výhľad bol fascinujúci.

Roklina, ktorou vodopád ústil do jazera, bola nádherná už z diaľky. Zhora pôsobila majestátne, zdola ešte silnejšie. Stál som na miestach, kde sa voda láme a začína ústiť do jazera. A odfotil som si aj nohy 😊 pod nimi sa črtal modrasto sfarbený ľad.

Hora, do ktorej zahryzlo nebo

Síce premrznutí, no maximálne spokojní sadáme do auta. Už pri ústí vodopádu sme si všimli niečo veľmi zvláštne. Na horizonte sa týčil masív, ktorý vyzeral, akoby z neho niekto obrovským nožom kus odkrojil. Hora nepôsobila prirodzene zaoblená ani vetrom vyhladená. Skôr ako keby do nej niekto zahryzol. Nečakaný tvar.

S kolegom sme sa na seba pozreli.

„To nemohla vytvoriť príroda,“ povedal.
„Žeby meteorit?“ dodal s úsmevom.

Pravdepodobne za tým stáli tisíce rokov geologických procesov. Ľadovce. Mráz. Pohyb hornín. A predsa – ľudská predstavivosť si okamžite vytvára vlastný príbeh.

Povedľa cesty si všímame postavy pohybujúce sa po zamrznutých stenách. Ľudia lezú po ľadopádoch. Obdivujem ich odvahu, silu aj odhodlanie. Túto skúsenosť nemám. A úprimne – myslím si, že už ani mať nebudem. Hoci… nikdy nehovor nikdy 😊

A potom príde rozlúčka, akú dokáže pripraviť len sever. V snehu, takmer dokonale splývajúci s krajinou, leží los. Pokojný, dôstojný, akoby bol súčasťou samotného ticha. O pár metrov ďalej sa popri ceste pohybujú soby, nenútene, nevšímavo.

Kolega mi zrazu podáva z auta mrkvu. „Skús… možno príde bližšie.“ Pozriem naňho, potom na losa. Ten sa ani nepohne. Úplne nás ignoroval. A vtedy kolega cez otvorené okno auta so svojím typickým, jemne východniarskym prízvukom zakričí: „Kapusta, poď sem!“ V tej chvíli sa nedalo inak. Smial som sa od srdca.

Kontrast, ktorý som si niesol v sebe

Ešte pred pár hodinami som kráčal chodbami Icehotela. Obdivoval som ľudskú predstavivosť. To, ako dokážeme zobrať kus ľadu a vdýchnuť mu príbeh. Dať mu tvar, význam.

Tam bol ľad opracovaný.
Premyslený.

Bol výsledkom rozhodnutia: „Takto to chcem vytvoriť.“

A potom som stál pred vodopádom Silverfallet.

Nikto tu nerozhodoval o tvare.
Nikto nenavrhoval kompozíciu.
Nikto nesmeroval svetlo.

Voda padala. Mrzla. Tvorila si vlastné línie. Roky. Desaťročia. Možno stáročia.

V Icehoteli som obdivoval talent.
Pri Silverfallet som cítil pokoru.

Ľudské umenie je krásne v tom, že je vedomé. Je v ňom myšlienka, emócia, podpis autora. Vie nás osloviť, pretože zrkadlí nás samých.

Prírodné umenie je však iné. Nepotrebuje obdiv. Nepotrebuje pochvalu. Nepotrebuje, aby ho niekto fotil. Existuje samo pre seba. A možno práve preto pôsobí tak silno.

Ten deň mi ukázal dva svety.
Jeden vytvorený rukami.
Druhý vytvorený trpezlivosťou prírody.

A oba boli krásne.

A keď sa zotmie…

Myslel som si, že deň už nemôže ponúknuť nič silnejšie.

Mýlil som sa.

Keď sme sa večer vrátili do Puoltikasvaara, obloha mala pre nás pripravenú poslednú kapitolu. Kapitolu, ktorú nepíše človek ani voda. Píše ju vesmír. Ale o tom už nabudúce.