Po niekoľkých týždňoch strávených na zasneženom severe Švédska sme sa opäť presunuli na juh. Cestou postupne mizla beloba snehu a krajina sa pomaly menila. V mestečku Munkedal sme sa zastavili len na pár dní, no aj krátky čas stačil na niekoľko tichých momentov, ktoré vo mne zanechali malú spomienku – na odchádzajúcu zimu, prichádzajúcu jar a pokoj švédskych lesov.

Cesta zo severu na juh

Naša trasa viedla cez Puoltikasvaara – Umeå – Gävle – Munkedal. Pôvodný plán bol pritom celkom iný. Mali sme pokračovať ešte severnejšie, až do Nórska. Fjordy som zatiaľ poznal len z fotografií a predstava, že ich uvidím na vlastné oči, ma lákala. Trochu mi to bolo ľúto, lenže práca je práca – a tentoraz nás povinnosť zavolala späť na juh.

Sever, ktorý človeku zostane v hlave

Už počas cesty sme sa s kolegom rozprávali o tom, že nám sever bude chýbať. Je zvláštne, ako si človek dokáže zvyknúť na ten severský pokoj. Ticho, sneh, pomalší rytmus dní… To všetko malo v sebe niečo, čo ma niekde vo vnútri zvláštne upokojovalo.

Ako sme postupne cestovali na juh, krajina sa začala meniť. Sneh pomaly mizol a na jeho mieste sa objavovali tmavé pásy mokrej zeme a špinavé okraje ciest. Vtedy sme si obaja uvedomili jednu vec – tá biela bola vlastne krajšia. Trblietajúci sa sneh na severe mal svoje čaro, ktoré topiaca sa sivá zmes snehu a blata jednoducho nedokázala nahradiť.

Ako inak, švédsky domček

V mestečku Munkedal sme zostali len pár dní. Bývali sme spolu s kolegom v útulnom typickom švédskom domčeku.

Lesy, ktoré sa prebúdzajú

Okolie je plné lesov, ktoré sa práve prebúdzajú zo zimy do jari. Nedalo mi to a vybral som sa na malú prechádzku. Prichádzajúca jar má totiž tiež svoje čaro – a vo švédskych lesoch to platí dvojnásobne.

Všade naokolo sú skaly obrastené machom a lišajníkmi, medzi nimi malé jazierka a potôčky vznikajúce z topiaceho sa snehu. Všetko je ešte trochu ospalé, ale už cítiť, že príroda sa pomaly prebúdza.

Malé znaky končiacej zimy

Jedno z jazierok ma zaujalo obzvlášť. Pôsobilo takmer symbolicky – polovicu jeho hladiny ešte pokrýval ľad, zatiaľ čo druhá polovica už bola voľná. Zima pomaly ustupuje jari.

Zaujímavý detail som si všimol aj pri cestách. Vo Švédsku je bežné, že počas zimy lemujú okraje ciest vysoké farebné tyče. Slúžia ako orientácia pre pluhy pri odhŕňaní snehu. Teraz som ich však miestami videl pohodené na kopách vedľa cesty. Už nie sú potrebné. Budú tam čakať, kým príde opäť ich čas – keď sa zima o pár mesiacov vráti.

Stopy minulosti v lese

Počas prechádzky som narazil aj na niečo, čo ma prinútilo na chvíľu zastaviť. V lese, na krásnom pokojnom mieste, sa nachádzali ruiny starých základov domu. Pravdepodobne tam kedysi niekto býval.

Stál som tam a premýšľal, aký asi bol život na takom mieste. A uvedomil som si, že si viem celkom dobre predstaviť tráviť čas práve tam – v tichu lesa, ďaleko od ruchu sveta. Takže sa vlastne ani nečudujem, že si niekto pred rokmi vybral práve toto miesto, aby tu postavil svoj dom.

Dni medzi ročnými obdobiami

Munkedal je len krátkou zastávkou na našej ceste. Zajtra sa opäť presunieme ďalej, do ďalšej práce a ďalších miest. Napriek tomu si z týchto dní odnášam malú spomienku – na lesy, ktoré sa pomaly prebúdzajú, na jazierko napoly pokryté ľadom a na ten zvláštny pokoj, ktorý človek vo švédskej prírode cíti. Niektoré miesta človek opustí po pár dňoch, no ich ticho v ňom zostane oveľa dlhšie.