Bol podvečer a ja som vedel len jedno – ešte sa mi nechce skončiť deň medzi štyrmi stenami a len tak sedieť na zadku. O pár minút neskôr som už sedel v aute a mieril na miesto, o ktorom som dovtedy ani netušil. Národný park Store Mosse bol vzdialený len pár kilometrov.

Keď sa nechce len tak sedieť

Prekvapivo som mal po práci ešte dosť energie a predstava, že budem len tak polihovať, ma vôbec nelákala. Tak som si otvoril internet a začal zisťovať, čo by sa dalo v okolí vidieť

Stačilo pár kliknutí a zistil som, že len niekoľko kilometrov je vzdialený národný park. A aj keď už bolo pomerne neskoro, rozhodol som sa, že to risknem a pôjdem sa tam aspoň na chvíľu pozrieť.

Sadol som do auta a vyrazil.

Cesta do neznáma

Asi dva či tri kilometre pred cieľom som sa ocitol na úzkej poľnej ceste. Auto sa jemne kolísalo na nerovnostiach a ja som si v duchu hovoril, či ma navigácia náhodou neposiela niekam úplne inam.

Okolo mňa bol les, ticho a cesta, ktorá sa zdala nekonečná.

Nakoniec som dorazil na malé parkovisko ukryté medzi stromami. Žiadny ruch, žiadni ľudia. Len pokoj a vôňa lesa.

Národný park Store Mosse National Park sa nachádza v regióne Småland v južnom Švédsku a patrí medzi najzaujímavejšie prírodné oblasti krajiny. Bol založený v roku 1982 a rozkladá sa na ploche približne 78 km². Je známy najmä tým, že ide o najväčšiu močaristú oblasť južne od Laponska, kde sa nachádzajú rozsiahle rašeliniská, mokrade, lesy aj jazerá. Park ponúka viac než 40 kilometrov turistických chodníkov, ktoré často vedú cez drevené lávky nad mokraďami, aby sa návštevníci mohli bezpečne pohybovať v tomto jedinečnom prostredí. Okrem toho je oblasť rajom pre pozorovateľov vtákov – žije tu množstvo druhov vtáctva, ale aj zvieratá ako losy, líšky, srnky či diviaky.

Ticho, spev vtákov a zvedavé srnky

Park je naozaj nádherný. Jar sa tu ešte len pomaly hlási o slovo, ale príroda už cíti, že zima odchádza. Vzduch je svieži a les sa napĺňa zvukmi života.

Spev vtákov počujem snáď zo všetkých strán.

Zrazu medzi stromami zazriem pohyb. Srnky. Stáli tam a úpenlivo ma pozorovali. Na pár sekúnd sme sa len tak sledovali navzájom. Stačil však jeden môj ďalší krok a boli preč. V tej chvíli som sa musel zasmiať sám sebe. Čo som si vlastne myslel? Že ma tam budú pokojne čakať a pózovať, kým si ich odfotím?

Kamene, mach a zelené mapy prírody

Čo ma fascinovalo takmer okamžite, boli kamene roztrúsené po zemi. Menšie i väčšie. Pôsobili, akoby ich tam niekto len tak náhodne pohádzal. Na mnohých z nich rástli rôzne druhy machov. Spolu vytvárali zvláštne mapy v rôznych odtieňoch zelenej – od svetlej jarnej až po tmavú lesnú – vyzerali ako malé umelecké diela, ktoré vytvorila sama príroda.

Intuitívna voľba cesty

Po chvíli som si uvedomil, že vlastne ani neviem, ktorým smerom sa vybrať. Stál som na chodníku a premýšľal, či ísť doľava alebo doprava. Nakoniec som to vyriešil úplne jednoducho. Vybral som si cestu, ktorá ma v tej chvíli najviac lákala. Veď ma to predsa niekam zavedie.

Mravenisko plné života

Po ceste som objavil pomerne veľké mravenisko. Keď som sa k nemu priblížil, všimol som si, že jeho obyvatelia už majú plné ruky práce. Zaujalo ma, že vyzerali zvláštne – zdalo sa mi, že sú dvojfarebné. Časť tela mali čiernu a časť hnedočervenú. Priznávam, na chvíľu som zapochyboval, či sú to naozaj mravce. Ale podľa ich organizovaného ruchu by som povedal, že áno.

Keď začne pracovať fantázia

Na jednom väčšom priestranstve som si všimol rozrýpanú zem. Vyzeralo to presne tak, ako keby ju rozhrabali diviaky. Lenže na informačnej tabuli pri vstupe do parku som si prečítal, že tu žijú aj ázijské vodné byvoly.

A v tej chvíli moja predstavivosť začala pracovať na plné obrátky. Pred pár rokmi by som nad tým asi len mávol rukou. Ale keďže o miestnej faune neviem nič, spozornel som. V duchu som sa pritom smial, že som si asi radšej mal zobrať náhradné trenky.

Cez močaristý les

Cesta pokračovala cez močaristý les. Na niektorých miestach bol chodník spevnený brvnami položenými priamo na zemi.

Chôdza po nich bola síce praktická, ale vyžadovala trochu pozornosti. Stačilo by, aby sa mi noha šmykla a okamžite by som skončil v mokrej, močaristej pôde. A to by bol koniec suchých topánok.

Po chvíli sa les otvoril a ja som sa dostal k jazeru.

Ticho nad vodou

Na konci chodníka stála menšia rozhľadňa. Keď som na ňu vyšiel, otvoril sa predo mnou krásny výhľad na pokojné jazero a okolitú prírodu. Hladina bola takmer nehybná a pomaly zapadajúce slnko na nej zanechávalo svoj zlatistý odraz spolu s farbami večernej oblohy.

Bolo to jedno z tých miest, kde človek jednoducho stojí, mlčí a len sa pozerá.

Keď sa začne stmievať

Čas však neúprosne plynul a les sa začal pomaly ponárať do večerného šera. Nechcel som riskovať návrat úplnou tmou, a tak som sa vydal späť rovnakou cestou k autu.

Aj keď to bol krátky výlet, rozhodne stál za to. Tento kúsok švédskej prírody ma príjemne prekvapil. A ja som si uvedomil, že niekedy krásne spomienky vzniknú úplne jednoducho – keď sa mi po práci nechce sedieť na zadku.