Niekedy stačí voľná sobota, hodinka jazdy autom a chuť len tak sa prejsť neznámym mestom. Naša krátka návšteva mesta Jönköping sa niesla v znamení pokojnej prechádzky pri jazere, jarného slnka, kávy v preplnenej kaviarni a malých momentov, ktoré robia obyčajný deň príjemnou spomienkou.
Hodinka cesty z Nissaforsu
S kolegom sme sa dohodli, že by bola škoda presedieť pekný deň na ubytovaní, a tak padol jednoduchý návrh – pôjdeme sa pozrieť do mesta Jönköping.
Z nášho dočasného „domova“ v Nissafors to bola približne hodina jazdy. Nemali sme žiadny konkrétny plán. Chceli sme sa len tak prejsť, nasať atmosféru mesta, možno si dať niekde kávu a ak by nás niečo zaujalo, zastaviť sa aj v nejakom obchode.
Jazero, ktoré na chvíľu pripomínalo more
Zaparkovali sme auto a po pár minútach chôdze sa pred nami otvoril pohľad na obrovskú vodnú plochu. Stáli sme na južnom konci jazera Vättern. Pri prvom pohľade na jeho šírku a vzdialený horizont sme na chvíľu dokonca zaváhali, či už náhodou nepozeráme na časť Baltského mora.
Pobrežie lemovalo mólo. V tomto ročnom období ešte zívalo skôr prázdnotou, no aj tak malo svoje tiché čaro. Vietor od jazera bol chladný, no svieži a na hladine sa lenivo pohupovali malé vlny. Všetko spolu vytváralo zvláštnu, pokojnú atmosféru.
Jarné slnko v uliciach mesta
Neskôr sme sa vybrali smerom do centra mesta. Tam už vládla úplne iná nálada. Ulice boli plné ľudí, ktorí sa prechádzali, posedávali na lavičkách alebo sa jednoducho vyhrievali na prvých príjemných lúčoch jarného slnka. Po dlhej zime akoby si každý chcel z toho slnka ukradnúť aspoň malý kúsok.
Architektúra v tejto časti mesta na mňa pôsobila pomerne stroho a skromne. Tak trochu typicky švédsky. Budovy bez okázalosti, bez snahy oslňovať. Možno to bol len môj dojem, ale celé centrum pôsobilo pokojne a nenápadne.
Pri potulkách mestom sme objavili aj zaujímavú fontánu (Krönikebrunnen). V čase našej návštevy však vyzerala skôr ako obrovský kvetináč. Bola vyzdobená dekoráciami pripravenými na blížiace sa veľkonočné sviatky, čo jej dodávalo veselý a farebný charakter.
Káva a šachová partia
Po chvíli sme si sadli do jednej z miestnych kaviarní na kávu. Bola plná do posledného miesta a doslova „praskala vo švíkoch“. Kým sme popíjali horúcu kávu, potichu som sa zabával na kolegovi. Je totiž vášnivý hráč šachu a práve v tej chvíli zvádzal cez mobilnú aplikáciu ďalšiu partiu s neznámym súperom. Počúvať jeho komentáre podľa vývoja hry je samo o sebe zážitok. Raz spokojné mrmlanie, inokedy hundranie a nadávanie. Ale tak to asi býva – keď hrá, tak hrá naplno a aj to naplno prežíva. A ja prežívam spolu s ním šachovú bitku bez toho, aby som vedel hrať šach.
Tiché zamyslenie v Sofiakyrkan
Cestou späť k zaparkovanému autu sme ešte navštívili kostol Sofiakyrkan. Jeho tlmené červené fasády a neogotický štýl z neho robia jednu z dominánt mesta. Svojou veľkosťou i priestrannosťou pôsobí veľmi dôstojne – zvonka aj zvnútra.
Pri pohľade naň mi kolega začal rozprávať spomienku zo svojho mladého veku. Kedysi robil miništranta. Zároveň však vyznával punk. A tak sa vraj občas stávalo, že na bohoslužbách stál pri oltári chlapec s výrazným červeným čírom na hlave. Predstava, ako to asi vtedy pôsobilo na veriacich, ma úprimne pobavila.
Návrat do nášho dočasného domova
Nebol to dlhý výlet ani veľké dobrodružstvo. Len príjemná sobota, prechádzka mestom a chvíľa pokoja pri jazere Vättern. Spokojní sme sa po krátkej návšteve Jönköpingu opäť vydali späť smerom na Nissafors, s pocitom, že táto sobota stála za to.
