S pribúdajúcimi rokmi si čoraz viac všímam veci, ktoré mi kedysi unikali. Nie preto, že by sa svet náhle zmenil zo dňa na deň, ale preto, že zrazu vidím súvislosti, ktoré som predtým nevidel.
V poslednom čase mám čoraz silnejší pocit, že svet okolo nás stráca niečo veľmi dôležité – svoj morálny kompas.
Hodnoty sa menia na frázy
Veci, ktoré sú jasné, sa zrazu vysvetľujú. To, čo by malo byť neprijateľné, sa ospravedlňuje. A to, čo bolo kedysi považované za hodnotu, dnes často znie ako prázdna fráza.
Svet, v ktorom žijem, sa pomaly rozpadá.
Nie fyzicky.
Mestá stoja, cesty sú plné áut, obchody sú plné tovaru.
Ľudia si plánujú ďalšiu dovolenku.
Na prvý pohľad všetko funguje.
No čoraz častejšie mám dojem, že mnohé istoty, ktoré nám boli roky predkladané ako pevné piliere sveta, dnes stoja na veľmi vratkých základoch.
Pravda sa stratila?
Možno je to len etapa života, v ktorej viac premýšľam a menej bezvýhradne verím tomu, čo počujem z rôznych strán. Z toho, čo sa deje okolo nás, mám pocit, že žijeme v období, ktoré raz historici nazvú časom veľkého morálneho úpadku a zmätku.
Keď dnes sledujem médiá, často mám pocit, že propaganda a pokrytectvo sa už ani neskrývajú. Akoby stáli uprostred miestnosti, úplne nahé, a nikto sa ich ani nesnažil zakryť.
Informácie sa miešajú s manipuláciou.
Pravda sa mení na interpretáciu.
A realita na príbeh, ktorý sa dá ohýbať podľa potreby.
Mám pocit, že najväčší problém dnešného sveta nie je nedostatok informácií, ale nedostatok pravdy.
A preto si kladiem otázku: kde vlastne končí pravda a kde začína účelový výklad reality?
Slová, ktoré stratili váhu
Niečo podobné sa podľa mňa stalo aj so slovami, ktoré mali kedysi obrovskú váhu.
Demokracia.
Medzinárodné právo.
Sloboda názoru.
Slová, ktoré sa kedysi vyslovovali s rešpektom, dnes často znejú prázdne. Používajú sa selektívne – podľa toho, komu práve slúžia.
Niekto môže viesť vojnu a je to vysvetľované ako obrana hodnôt.
Iný urobí to isté a okamžite sa z neho stane agresor.
Niekto môže zabíjať a svet mlčí.
Iný urobí to isté a svet kričí.
Ten dvojaký meter je niekedy až bolestivo viditeľný.
Doslova mi to trhá srdce.
Vždy som nenávidel krivdu.
Rozdelená spoločnosť
Rovnako bolestivé je sledovať, ako sa spoločnosť rozpadá na tábory.
Ľudia sa delia na „tých správnych“ a „tých ostatných“.
Stačí vysloviť názor, ktorý sa nehodí do aktuálnej šablóny, a človek dostane nálepku.
Dezolát.
Extrémista.
Fašista.
Rusofil.
Atď.
Nálepky dnes lietajú vzduchom rýchlejšie než argumenty.
A pritom práve sloboda názoru je základom demokracie. Bez nej je demokracia len prázdne slovo, ktoré sa používa ako ozdoba.
Ak sa za názor trestá spoločenským vylúčením alebo zosmiešňovaním, potom sa pýtam: čo vlastne z tej demokracie zostalo? Niekedy mám pocit, že jej pôvodný význam a hodnota sa úplne vytratili.
História ako nástroj
Niekedy mám pocit, že sa mení aj samotná história. Dejiny sa interpretujú inak, ako v skutočnosti boli. Minulosť sa stáva nástrojom súčasnosti. A mladšia generácia dostáva obraz sveta, ktorý je často viac ideologický než pravdivý.
Utrpenie ma zraňuje
A potom sú tu veci, ktoré ma zraňujú asi najviac.
Správy o utrpení ľudí.
O zabíjaní.
O deťoch, ktoré sa stávajú obeťami konfliktov dospelých.
V takých chvíľach sa pýtam: Kam sme sa to vlastne dostali?
Občas ma z toho prepadne smútok, frustrácia a zhnusenie. Svet pôsobí chaoticky, akoby strácal svoj morálny kompas, akoby stratil morálne zábrany. Akoby sa postupne posúvali hranice toho, čo je ešte prijateľné.
A pritom veľká časť spoločnosti žije ďalej svoj pokojný život. Plné brucho, dovolenka, nové auto, nové zážitky. Možno je to prirodzené. Možno sa ľudia len chránia pred realitou, možno nechcú vidieť veci, ktoré by ich nútili premýšľať príliš hlboko.
Otázky bez odpovede
Ale otázky zostávajú.
Kam to všetko vedie?
Je tento smer udržateľný?
Čaká nás veľký konflikt, ktorý všetko zmení?
Neviem.
Viem len to, že svet potrebuje návrat k základným morálnym hodnotám. K obyčajnej ľudskosti, empatii a spravodlivosti.
Zdroje na tejto planéte sú. Problém nikdy nebol v ich nedostatku. Skôr v tom, ako sa rozdeľujú a na čo sa používajú. Oveľa viac energie investujeme do ničenia sveta než do jeho budovania.
Malé veci, ktoré chránia človeka
Ja svet nezmením.
Som len obyčajný človek.
Napriek všetkým týmto pochybnostiam si však uvedomujem jednu jednoduchú pravdu.
Svet sa nemení len rozhodnutiami politikov, armád a mocností.
Svet sa mení aj drobnými rozhodnutiami obyčajných ľudí.
Aj ja môžem robiť malé veci.
Môžem niekomu pomôcť.
Môžem prispieť na dobrú vec.
Môžem pomôcť ľuďom v núdzi.
Môžem pozdraviť, poďakovať sa, usmiať sa.
Môžem byť osobným príkladom.
Možno to znie banálne.
Možno dokonca naivne.
Nerobím si ilúzie, že tým zmením svet.
No práve z takýchto maličkostí sa skladá ľudskosť.
A z nich sa tvorí svet, v ktorom žijeme.
A tiež viem, že tým v skutočnosti chránim sám seba – aby ma realita celkom nepohltila a neobrala o schopnosť zostať človekom.
Pretože keď svet stráca kompas, človek ho musí hľadať aspoň sám v sebe.
