Som na malej prechádzke, aby som vyvetral hlavu a mal aspoň ilúziu, že robím niečo pre svoje zdravie. Moje brucho sa síce trasie a potmehúdsky mi naznačuje, že menšie už asi nebude, ale aj tak – dobrý pocit sa počíta.
Rubí, Španielsko
Dostal som chuť na kávu. Zbadal som v prízemných priestoroch jednej bytovky otvorenú malú kaviarničku – čo ma dosť prekvapilo, pretože je čas siesty a vtedy býva všetko zatvorené na zámok aj so zvyškom ulice. Na obsluhu sa tu nezvykne čakať – väčšinou si objednáte pri pulte a všetko si pekne sami odnesiete ku stolu.
Svojou mierne deravou angličtinou som oslovil staršieho pána za pultom. Hoci si obvykle dávam len malú silnú kávu, dnes som zatúžil po kapučíne. Za jeho chrbtom sa týčil kávovar taký veľký, že vyzeral skôr ako transformátor – odhadom meter široký (alebo dlhý, záleží, z ktorého uhla sa naň pozeráte).
Kupodivu mi rozumel a spýtal sa, či myslím kávu s mliekom? Kývol som, že áno. Zamával na mňa s malým sáčkom a ja som zbadal, že je na ňom napísané Nescafé. Vravím si, že asi myslí značku kávy. Opäť som prikývol – v duchu som si povedal, že si aspoň rozšírim obzory.
Španielske kapučíno teda vyzeralo nasledovne: do pohára mi nalial horúce mlieko s vyšľahanou penou a k tomu mi podal sáčok Nescafé plus lyžičku. Usmiali sme sa na seba, lebo obaja sme asi cítili, že to je tak trochu rarita.
Odniesol som si túto “kávičku” na terasu, otvoril sáčok, nasypal ho do mlieka a zamiešal. A čuduj sa svete – chutnalo mi!
Takže nie je kapučíno ako kapučíno. Najmä to španielske. V duchu som ho nazval „rubínske“, veď som v Rubí.
