Na konci predchádzajúceho článku Nesoddtangen – vôňa orgovánu nad fjordom som spomínal, že opúšťam Oslo a presúvam sa smerom do oblasti Østby. Pravdupovediac, tentoraz som si o novom mieste veľa nezisťoval. Vedel som len, že leží severne od Osla, niekde pri hraniciach so Švédskom. A možno práve to bolo dobre.

Pracovné presuny už dnes beriem ako rutinu. Kedysi vo mne vyvolávali veľké otázniky, dnes sa skôr nechávam prekvapiť až priamo na mieste. Človek nikdy nevie, čo ho čaká za ďalšou zákrutou.

Nakoniec máme ubytovanie vo Fulufjellet Ljørdalen, asi polhodinu jazdy od Østby. Už samotná cesta naznačovala, že toto nebude obyčajné miesto.

Čierne domy pod horami

Domček, v ktorom strávim najbližších niekoľko dní, je typicky nórsky. Útulný, praktický, drevený. No nie v klasickej červeno-hnedej alebo bielej farbe, na akú som zvyknutý z mnohých škandinávskych dediniek. Tento je čierny. A nielen on. Väčšina domov v okolí má tmavé fasády, ktoré v kombinácii s horskou prírodou pôsobia zvláštne pokojne a elegantne.

Veľmi sa mi páči aj to, že mnohé strechy sú pokryté trávou. Akoby tie domy ani nechceli narúšať krajinu okolo seba, ale stať sa jej prirodzenou súčasťou.

Keď som vyšiel na terasu, v diaľke na kopci som voľným okom videl vrchol lanovky alebo lyžiarskeho vleku. Aj keď už bol koniec mája, krajina stále pôsobila skôr ako doznievajúca zima než skutočná jar.

Cesty, ktoré patria lesu

Na miesto sme dorazili okolo obeda, no pracovné povinnosti ešte pokračovali. Využil som ich na prvé zoznamovanie s okolím. Veľmi rýchlo som pochopil, že som prišiel do úplne iného sveta.

Horská príroda bola všade naokolo. Tunajšie cesty mali od nudného mestského asfaltu ďaleko. Boli tvorené zmesou štrku a hliny s hnedočerveným nádychom. Jemné praskanie pod kolesami auta automaticky spomaľovalo jazdu a človek mal pocit, že tadiaľto civilizácia prešla len veľmi opatrne. Tie cesty nepôsobili ako niečo umelo vytvorené. Skôr akoby boli prirodzenou súčasťou tunajších lesov.

Navigácia fungovala len občas. Raz signál bol, raz nie. V duchu som si hovoril, že tu jazdiť bez znalosti presnej polohy bude zaujímavé. A možno aj trochu dobrodružné. Ak by som sa niekde zatúlal, návrat by vôbec nemusel byť jednoduchý. Lenže v tej chvíli som to neriešil. Oči mi neustále utekali niekam do strán.

Les, ktorý mení svoju tvár

Tunajšie lesy sa menili doslova každých pár minút. Miestami husté ihličnany premiešané s brezami vytvárali takmer nepreniknuteľnú stenu. Inde sa krajina otvorila a stromy stáli ďaleko od seba v akýchsi prirodzených rozostupoch, cez ktoré les zrazu dýchal úplne inak.

A práve tam najviac vyniklo to, čo ma fascinovalo azda najviac. Machy a lišajníky.

Boli všade. Medzi stromami, na skalách, na konároch. Obrovský mäkký koberec hrajúci všetkými odtieňmi – od takmer bielej cez jemne sivú, zelenú až po hnedú. Miestami z neho vystupovali typické nórske skaly, ktoré mali presne tú istú hnedočervenú farbu ako okolité cesty.

Pri pohľade na horské masívy v diaľke som stále videl posledné zvyšky snehu. Tu hore jar prichádza neskôr. Žiadny rozkvitnutý orgován ako pri Osle. Len chladnejší sever, voda a doznievajúca zima.

Hukot vody v tichu lesa

V jednej chvíli navigácia definitívne prestala fungovať. Pokračoval som teda len podľa ciest a vlastnej zvedavosti. A zrazu predo mnou ležali cez cestu popadané stromy. Vystúpil som z auta. A vtedy som to začul. Hukot vody.

Je to len rieka? No zvuk bol príliš silný. Mobil bez signálu, okolo les a predo mnou popadané kmene. Nedalo mi to. Začal som sa cez ne predierať smerom za zvukom vody. Pri mojej výške a šírke to nebolo práve elegantné, ale zvedavosť bola silnejšia.

A práve tam som prvýkrát naplno pocítil zvláštnosť tunajších machov. Boli také husté, mäkké a nasiaknuté vodou, že som mal pocit, akoby som kráčal po obrovskej zelenej špongii. Pri každom kroku sa mi nohy zaborili o pár centimetrov nižšie. Úžasný pocit.

Storfallet – surová sila prírody

A potom som ho uvidel. Vodopád. Mohutná masa vody valiaca sa neuveriteľnou silou dolu cez tmavé mokré skaly. Akoby sa rieka na jednom mieste jednoducho zlomila a prepadla o niekoľko metrov nižšie. Biela spenená voda sa trieštila o kamene a hukot úplne pohltil okolitý les.

Žiadne turistické chodníky. Žiadne zábradlia. Žiadne suveníry. Len čistá, drsná energia prírody. Presne taká, akú ju vytvoril sever.

Neskôr som zistil, že tento vodopád sa volá Storfallet. Možno som ho objavil náhodou, možno práve v ideálnom období, keď sa z okolitých kopcov topí sneh a vody je všade nadbytok.

Pár minút som tam len stál a počúval hučanie burácajúcej vody.

Odišiel som s pocitom prvého malého dobrodružstva v krajine, ktorú sa v mojich očiach nebojím nazvať severskou divočinou.

Bråtåfallet — pokojnejšia tvár vody

Vtedy som ešte netušil, že len pár kilometrov vyššie sa nachádza ďalšia sústava vodných kaskád – Bråtåfallet v Ljørdalene. Ukázala mi ich až opäť fungujúca navigácia.

Keďže auto začalo mať technické problémy, nechal som ho chvíľu „oddýchnuť“ na neďalekom parkovisku a vybral sa pešo.

Na rozdiel od Storfalletu toto miesto už pôsobilo turistickejšie. Informačné tabule, značený chodník, upravené trasy. Hoci ani tu sa človek úplne nevyhol popadaným stromom, cez ktoré bolo občas treba doslova preliezať.

Zaujalo ma aj samotné turistické značenie. Na Slovensku sme zvyknutí na farebné značky namaľované priamo na stromoch či skalách. Tu boli v zemi zapichnuté malé kolíky s farebným označením. Iný kraj, iný spôsob.

Vodopády Bråtåfalletu už na mňa nepôsobili tak divoko ako Storfallet. Možno preto, že tu bolo cítiť prítomnosť turizmu. No stále to bolo nádherné miesto.

Postupne som kráčal popri jednotlivých menších kaskádach, ukladal si ďalšie spomienky a vnímal vodu trieštiacu sa medzi skalami. Sú menšie i väčšie, hlučnejšie aj pokojnejšie. Ja osobne som ich narátal osem, hoci je možné, že vyššie po prúde ich bolo ešte viac.

Cestou späť som sa vracal iným chodníkom. Tento už bol široký, upravený a bez nutnosti predierať sa cez les. Neďaleko stáli typické severské toalety – jednoduché, čisté a praktické a ako inak, so zelenou strechou.

Veľmi ma pobavili aj informačné tabule ukryté priamo v drevených stĺpoch. Keby som si nevšimol malý nápis „Pull here“, asi by som vôbec nepochopil, že sa vnútri niečo nachádza. Potiahol som teda 😊 a zo stĺpa sa vysunula informačná tabuľa.

Najprv som si myslel, že ide len o estetický detail. No neskôr mi došlo, že je to možno veľmi praktický spôsob ochrany pred drsným severským počasím. Jednoduché, ale premyslené riešenie.

Práve jedna z týchto vysunutých tabúľ spomínala tetrova – pravdepodobne typického obyvateľa tunajších lesov. Chvíľu som nechápal, prečo na neho upozorňujú tak výrazne, no odpoveď prišla o pár metrov ďalej.

Na malej močarine sedela medzi tŕstím maketa tohto vtáka. Také milé pobavenie pre návštevníkov. Tetrova som síce naživo nestretol, ale táto nenápadná atrakcia mi vyčarovala úsmev na tvári a samozrejme som si ju odfotil.

Návrat späť do reality

Nakoniec som sa vrátil späť k autu, pracovným povinnostiam a bežnej realite. No mäkký mach pod nohami, hukot vody ukrytý hlboko v lese, zvláštny pokoj i napätie z miest, kde navigácia prestáva byť dôležitá, sú na nezaplatenie. Ljørdalen ma privítal drsnou, no nádhernou tvárou severu – a ja mám pocit, že toto bol len začiatok.