Pôvodne som mal ísť do práce až popoludní. Lenže niekedy sa plány menia z hodiny na hodinu a človek sa im jednoducho musí prispôsobiť. S mojím novým kolegom, mimochodom veľmi sympatickým mladým chalanom zo Španielska, sme sa už v dopoludňajších hodinách vybrali z nášho ubytovania v Ljørdalene smerom do mesta Hamar. Naším cieľom bolo prevziať auto z požičovne.

Úprimne sa priznám, veľmi sa mi nechcelo. Po predchádzajúcich dňoch by som si vedel predstaviť aj príjemnejší program. Napriek tomu som sa premohol a vyrazil na cestu.

Po príchode do Hamaru nás čakala prvá drobná komplikácia. Niekoľko minút sme blúdili a hľadali autopožičovňu. Jej označenie bolo skôr symbolické než skutočne viditeľné. To, čo sme mali priamo pred očami, sme nevideli 😊.

Chvíľu sme zápasili aj s aplikáciou. Boli sme presvedčení, že sa pomocou vygenerovaného kódu dostaneme ku kľúčom uloženým v schránkach pri budove. Nakoniec sa objavil usmiaty pán, ktorý nám rýchlo vysvetlil, že tadiaľto cesta nevedie. Pozval nás do kancelárie, overil doklady, vybavili sme potrebné formuláre a o pár minút sme už držali kľúče od objednaného vozidla.

Kolega prevzal auto a ja som sa vybral plniť si ďalšie pracovné povinnosti.

Náhodná odbočka

Tentoraz som nemal pripravený žiaden konkrétny plán cesty. Skôr som sledoval mapu, polohu nabíjacích staníc a intuitívne si vyberal smer jazdy. Ako už mnohokrát predtým, opäť sa potvrdilo, že niekedy sú práve takéto spontánne rozhodnutia tie najlepšie.

Osud ma nakoniec zavial na cestu Friisvegen vedúcu okolo oblasti Asdalstjørna. A mal som šťastie.

Úplne iný svet

Táto cesta nebola obyčajným presunom z bodu A do bodu B. Postupne začala stúpať vyššie a vyššie. S každým výškovým metrom akoby zo mňa opadával hluk civilizácie. Husté lesy v okolí Hamaru sa pomaly rozostupovali a predo mnou sa otváral úplne iný svet.

Teplota klesla takmer na polovicu. Krajina sa zmenila na rozľahlú náhornú plošinu pokrytú mäkkými machmi, lišajníkmi a zvyškami snehových polí. V diaľke sa dvíhali nádherné zasnežené pohoria, ktoré mi v tej chvíli, stovky kilometrov od domova, tak trochu pripomenuli naše slovenské Tatry.

Keď s odstupom niekoľkých dní pozerám na fotografie, uvedomujem si, že z nich moje pocity nie je cítiť. Vzdialenosti boli obrovské a technické možnosti mobilného fotoaparátu obmedzené.

Prirodzene som spomalil a v tichosti pozeral a vnímal priestor okolo seba. Predo mnou sa vinula cesta naprieč planinou, strácajúca sa niekde na horizonte. Niekoľkokrát som zastavil. Ukladal som si tieto okamihy nielen do fotografií, ale aj do vlastnej pamäti. Vzduch bol mrazivo čistý, svieži a neuveriteľne ľahký. Absolútne ticho prerušoval len občasný závan vetra.

Dom pri zamrznutom jazere

Neďaleko ešte stále zamrznutého jazera stál osamelý horský dom. Pôsobil, akoby tam vyrástol zo zeme rovnako ako okolité skaly. Akoby ho nevytvorili ľudské ruky, ale sama príroda. Dokonale zapadal do okolitej scenérie. Nepútal pozornosť, nesnažil sa dominovať krajine. Bol jednoducho jej súčasťou. Drobný moment, ktorý mi utkvel v pamäti.

Únik počas jazdy

Na Friisvegene som neobjavil dramatické fjordy, strmé skalné steny ani veľkolepé vodopády. Nie je to miesto, ktoré sa objavuje na pohľadniciach z Nórska. Mňa však uchvátilo. Je to miesto, kde som nejak prirodzene reštartoval hlavu. Kde som prestal premýšľať nad problémami. Nič iné neexistovalo.

Neskôr počas dňa ma opäť potrápili technické problémy so systémom auta. Za normálnych okolností by mi to pokazilo náladu. Lenže tých pár desiatok minút strávených na tejto horskej planine prebilo všetky negatívne myšlienky.

A ani teraz neviem celkom vysvetliť prečo.

Možno to bolo ticho. Možno čistý vzduch. Možno nekonečný priestor okolo mňa.

Alebo jednoducho len ten pocit, že na chvíľu všetko dôležité prestalo byť dôležité.Friisvegen sa tak pre mňa stal oveľa viac než obyčajnou cestou. Bol to krátky, no vzácny okamih, kedy sa zastavil čas a moja duša i telo našli dokonalý pokoj za volantom.