Rubí, súčasť Barcelony, miesto, kde aj obyčajný večer dokáže pôsobiť, akoby ste boli súčasťou nejakého filmu. Prichádzam do hotela s malým nákupom – pár drobností, čo majú skrotiť hlad po dlhom dni. Pred vchodom sedí kolega. Fajčí, a je úplne pohltený obrazovkou mobilu. Keď ho oslovím, zrazu sa narovná a usmeje, akoby som ho vytrhol z dlhého premýšľania.

B&B HOTEL, Carretera Molins de Rei, Rubí, Španielsko

Prehodíme pár slov a odchádzam na izbu. No potom sa vrátim a spýtam sa, či si nedáme spolu drink. Na sekundu zaváha, ale v očiach sa mu okamžite objaví radosť. Ja som s pribúdajúcim vekom trošku viac introvert, opatrnejší, no on je pravý opak – spoločenský, srdečný, vždy pripravený porozprávať sa s kýmkoľvek. V Barcelone sa mu to však nedarí tak ľahko. Nevie po španielsky. Ako keby som ja vedel 😊

On ide po kolu, ja na izbu po fľašu whisky. Bola jeho darček k mojim narodeninám. Vážim si to – ja na dátumy nie som, on na také veci nezabúda.

Sadneme si k stolu neďaleko recepcie. Tu nikoho neruší, že si človek naleje vlastný alkohol. Do papierových pohárov si rozlejeme whisky s kolou, štrngneme si a začneme rozprávať. O práci, o rodine, o všetkom možnom. Ani nevieme, ako rýchlo čas beží. Možno sme boli trochu hlučnejší, ale nikomu to neprekážalo. V krajine, kde je temperament prirodzenou súčasťou života, sa naše debatovanie ľahko stratilo.

Kolega je spokojný a šťastný. O pár dní sa mu – jeho slovami – „zmení život k lepšiemu“. Prečo? Bude pracovať so svojou manželkou.

Úprimne, bude mi to trochu ľúto. Niekoľko mesiacov sme spolu brázdili cesty Francúzska, Nemecka, Poľska, Švédska a teraz aj Španielska. Myslím, že sme sa výborne dopĺňali. Občas medzi nami preskočila iskra, ale taký je život – bez konfliktov by bol asi nudný.

A prečo to vlastne píšem? Uvedomil som si, aký krásny a silný vzťah s manželkou má. Chýba mu. A z toho, čo mi rozprával – nielen teraz pri whisky, ale celé mesiace – viem, že mu bola vždy oporou. V dobrom aj v zlom. Iní muži od svojich žien utekajú, on sa jej nevie dočkať. Úprimne mu to prajem.

Pristihol som sa, že mu trochu závidím. Nie v zlom – skôr tak ľudsky. Mať niekoho, komu sa môžeš ozvať z ktoréhokoľvek hotela sveta a vedieť, že ťa chápe. Že ťa čaká.

S pribúdajúcimi rokmi človek pochopí, že všetko ostatné je len kulisa. Dôležité je, či máš kam patriť. Či máš koho milovať.

A hoci som o taký domov prišiel – nie raz – viem, že každý nový deň je príležitosť začať znova. A nájsť to, čo sme možno kedysi stratili.

Možno nie hneď. Možno nie zajtra. Ale raz určite.

A príde chvíľa, keď si aj ja raz sadnem niekde na múrik, pozriem sa na telefón a poviem si: už nikam netreba ísť, už som doma.