V Lisabone som už tretí týždeň. Včera som sa presťahoval do novej lokality, do Caminho da Soirã. Vzdušnou čiarou je to len kúsok od São João das Lampas, kde som strávil predchádzajúce dva týždne. Nové bývanie je útulné a dokonca mám aj výhľad na more. Ale o tom dnes písať nechcem.

Mám za sebou množstvo zážitkov a spomienok, ktoré ešte čakajú na svoje miesto na tomto blogu. Článkov mi pribúda a ja ich nezapisujem. Napriek tomu dnes píšem práve tento. Niečo sa ma totiž dnes dotklo tak hlboko, že to nechcem nechať len tak odísť.

Je nedeľa a mám voľno. Úprimne, posledné dni mi nie je práve najlepšie. Premýšľam nad mnohými vecami, vraciam sa k niektorým rozhodnutiam a mám pocit, že som v niečom zlyhal. Možno to tak naozaj je. A možno je to len ďalšia vlna, ktorú mi život pripravil.

Myslím na svoje deti. A znovu si uvedomujem trpkú pravdivosť vety, ktorú som v živote počul toľkokrát: Malé deti – malé starosti, veľké deti – veľké starosti.

Navonok sa snažím byť pokojný, tvárim sa, že je všetko v poriadku. Mám dobrú náladu, dokonca sa usmievam. Vo vnútri sa však niekedy odohráva celkom iný príbeh. Množstvo myšlienok, pocitov, otázok, sklamaní a obáv, ktoré nedokážem len tak vypnúť.

Verím, že aj toto patrí k životu. Som presvedčený, že naša duša sem prichádza z nejakého dôvodu, s určitým zámerom. Možno sa má niečo naučiť, niečo pochopiť alebo niečo zvládnuť. Verím, že existuje inteligencia presahujúca naše bežné chápanie a že niektoré situácie v našom živote majú svoj význam. Možno sa nám niektoré vracajú dovtedy, kým v nich nepochopíme to podstatné.

Pre mňa napokon nie je dôležité iba to, čo sa mi stane, ale aj to, ako tým prejdem. Čo vo mne zostane. Akú stopu to zanechá v mojom vnútri a akým človekom sa vďaka tomu stávam. Ale to je téma na dlhšie premýšľanie. Moje kroky ma dnes totiž zaviedli k úplne niečomu inému. 😊

Cesta k moru

Pôvodne som si myslel, že dnes dobehnem aspoň niekoľko svojich restov a napíšem pár článkov. Lenže hlava bola niekde inde. A tak som to vzdal a rozhodol sa ísť k moru. V poslednom čase tam chodím často. Niekedy človek jednoducho potrebuje zmeniť prostredie, byť chvíľu sám a nič od seba neočakávať.

Počasie bolo krásne, slnečné. Snažil som sa užívať si deň a vnímať pokoj, ktorý tu na mňa pôsobí. Pri ceste, na kamenistom parkovisku, ma zaujal provizórny stánok s ovocím a zeleninou. Takéto stánky poznám aj zo Slovenska. Niekoľko debničiek, na nich rozložený tovar a človek, ktorý sa snaží predať to, čo vypestoval alebo nakúpil. Pohľadom som prešiel po ovocí. Hrozno tu majú výborné. Sladké, s jemnými zrniečkami. Už som mu v posledných dňoch párkrát neodolal, a tak som sa pristavil aj tentoraz.

„Bom dia,“ pozdravil som.

Za stánkom stála staršia pani. Ukázal som na biele hrozno. Niečo mi povedala po portugalsky, ale nerozumel som ani slovo. Usmial som sa a vysvetlil jej, že po portugalsky neviem.

Automaticky odtrhla jednu bobuľku a podala mi ju na ochutnanie. Potom ukázala na červené hrozno a ponúkla mi aj z neho. Ochutnal som. Pochopili sme sa aj bez slov.

Do igelitového vrecka mi vložila veľký strapec bieleho a veľký strapec červeného hrozna. Kým ho vážila, podala mi ešte čosi na ochutnanie. Vyzeralo to ako veľké zrnko kukurice, hoci kukurica to určite nebola. Farba a tvar boli však podobné. Ochutnal som, usmial sa a pokračovali sme v našom malom obchode.

Pani sa na mňa pozrela a niečo sa opýtala. Domyslel som si, že chce ešte trochu doložiť, aby sa hmotnosť zaokrúhlila na celé kilo. Prikývol som.

Podal som jej bankovku. Vytiahla bielu igelitovú tašku a z nej priesvitné vrecko s mincami a bankovkami. V tej chvíli som si spomenul na dobrého priateľa na Slovensku, ktorý tiež predáva ovocie a zeleninu a peniaze nosí podobne – v obyčajnom igelitovom vrecku. Zvláštne, ako sa niektoré drobnosti podobajú, hoci sme od seba vzdialení stovky či tisíce kilometrov.

Staršia pani vysypala mince a začala počítať výdavok. Keď ho mala spočítaný, nastavil som dlaň. Čakal som, že mi peniaze jednoducho vysype do ruky. Ona mi však začala vkladať mince jednu po druhej a pritom ich znovu počítala.

Nechal som jej drobné, približne do jedného eura. Vrátil som jej ich na debničku.

A vtedy sa to stalo.

Ruky, ktoré rozprávali

Pani ma zrazu chytila za ruku. Zovrela ju oboma dlaňami. Až v tej chvíli som sa akoby prebral. Najprv som si všimol jej prsty. Zhrubnuté, drsné, poznačené prácou. Neboli to ruky človeka, ktorý strávil život za pracovným stolom. Boli to ruky, ktoré niečo zažili, niečo odpracovali a pravdepodobne sa nikdy príliš nepýtali, či sa im práve chce.

A potom som sa jej konečne pozrel do tváre.

Tmavé oči, hlboké vrásky a úsmev, ktorý sa nedal zahrať. V tej chvíli som v nej uvidel toľko pokory, úprimnosti a vďačnosti, že sa mi to ťažko opisuje.

Nemyslím si, že to bolo pre to jedno euro navyše. To by bolo príliš jednoduché vysvetlenie. Mal som pocit, že to všetko vychádzalo z nej samej. Z jej vnútra, z jej duše. Z niečoho, čo sa nedá kúpiť ani naučiť.

Sú okamihy, ktoré človek nevie vysvetliť slovami. Môže sa o to pokúsiť, môže ich opísať, ale kto ich nezažil, ten aj tak nemusí pochopiť, čo sa v ňom odohralo.

Nechal som jej tam aj zvyšok drobných. Jej úsmev, ktorý akoby vychádzal priamo zo srdca, mal pre mňa v tej chvíli väčšiu hodnotu než všetky peniaze, ktoré som jej mohol nechať.

Poďakoval som sa, sadol do auta. Pani mi ešte stále kývala a usmievala sa. Cez predné sklo som jej zamával aj ja. Potom som si nenápadne urobil rýchlu fotografiu stánku. Aby mi toto miesto zostalo v pamäti.

Ešte niekoľko minút som počas jazdy v aute premýšľal nad tým, čo sa práve stalo.

Koľkých ľudí sme vlastne nevideli?

Uvedomil som si jednu zvláštnu vec. Tú ženu som naozaj uvidel až vtedy, keď mi zovrela ruku. Predtým som ju vnímal len ako niekoho, kto mi predáva ovocie. Človeka za stánkom, s ktorým si vymením pár slov, zaplatím a pôjdem ďalej.

Až jej dotyk ma prinútil zastaviť sa aj vo vnútri.

Koľko nádherných ľudí som už v živote minul bez toho, aby som ich naozaj uvidel? Koľko príbehov sa skrýva za tvárami, okolo ktorých denne prechádzam? Koľko pokory, dobra, bolesti či lásky zostáva ukrytých za obyčajným pohľadom?

Určite ich bolo mnoho. A možno ich stále míňam.

Keď sa teraz pozerám na fotografiu, vidím jej tenký čierny sveter na zástere. Pripomína mi moje babičky. Ak si dobre pamätám, tie nosievali skôr modré. Aj ony mali ruky poznačené prácou a tváre, do ktorých sa postupne zapisoval život. Ako dieťa som si to neuvedomoval. Boli to jednoducho moje babičky. Patrili k môjmu svetu a ich ruky, vrásky či únava mi pripadali prirodzené.

Dnes, keď som už aj ja dedo, sa na to pozerám inak. Lepšie rozumiem tomu, čo všetko môže byť ukryté v človeku, ktorý prežil dlhý život. Koľko práce, starostí, obetí a tichého dávania sa zmestí do jedného páru rúk.

Možno preto sa ma táto žena tak dotkla. Na chvíľu mi pripomenula ľudí, ktorí tu už nie sú, a zároveň mi ukázala niečo, čo tu stále je. Ľudskosť.

Studnička, z ktorej treba aj dávať

Často nechávam ľuďom malý tringelt. Nie preto, aby som sa cítil lepšie, a už vôbec nie preto, aby som od nich očakával vďačnosť. Robím to celkom prirodzene.

Peniaze si totiž predstavujem ako studničku. Aby v nej zostala čistá voda, musí do nej nielen pritekať, ale aj odtekať. Ak by sme z nej iba čerpali a nikdy nič nevracali, skôr či neskôr by sa niečo zmenilo.

Podobne to vnímam aj v živote. Ak chcem prijímať, mal by som vedieť aj dávať. Niekedy peniaze, inokedy čas, pozornosť, pochopenie alebo obyčajný úsmev.

Nemyslím si, že všetko, čo dávam, sa mi musí vrátiť rovnakou cestou. Ani že by som mal dávať len preto, aby som niečo dostal späť. Skôr verím, že samotné dávanie má svoju hodnotu. Udržiava vo mne niečo živé a pripomína mi, že nie som na tomto svete iba sám za seba.

A niekedy mi život vráti niečo, čo som vôbec nečakal.

Ja som tej pani nechal pár mincí. Ona mi za ne nedala žiadny tovar navyše, žiadnu zľavu ani nič, čo by sa dalo odvážiť a položiť na váhu. Dala mi niekoľko okamihov, na ktoré budem ešte dlho spomínať.

Niekedy stačí podať ruku

Neviem, ako sa tá pani volá. Neviem, aký je jej príbeh, koľko má detí, či má vnúčatá, ani čo všetko musela v živote zvládnuť. Pravdepodobne sa už nikdy nestretneme. A predsa mi na chvíľu dovolila nahliadnuť do niečoho veľmi osobného. Bez slov, bez vysvetľovania, bez toho, aby sme o sebe vedeli čokoľvek podstatné.

Možno som dnes potreboval práve toto stretnutie. Nie ďalšiu odpoveď na otázky, ktoré si v poslednom čase kladiem. Nie uistenie, že všetko robím správne a že všetko dobre dopadne. Možno som len potreboval na chvíľu prestať premýšľať o sebe a pozrieť sa na niekoho iného. Naozaj sa pozrieť.

Obyčajný deň. Stánok s ovocím. Dotyk ruky a návrat k tomu podstatnému. K pokore. K vďačnosti. K ľudskosti.

Dnes som nechcel písať. Nemal som na to hlavu ani náladu. A predsa vznikla táto spomienka. Je o žene, ktorej meno nepoznám, ale na ktorej dotyk a úsmev nezabudnem.

Ďakujem jej za to stretnutie. A ďakujem aj životu, že mi občas pripomenie, čo je dôležité. Aj keď to urobí celkom obyčajným spôsobom. Niekedy totiž naozaj stačí podať ruku, aby sme znovu uvideli človeka.

Niektoré spomienky si zapisujem preto, aby som na ne nezabudol. A táto mi naopak pripomenula, na čo by som nemal zabúdať.