Niekedy ma dokáže zaujať aj obyčajné video. Videl som krátku scénu, v ktorej sa po modernej ulici prechádzala žena, akoby z iného storočia. Obraz bol natoľko silný, že sa mi vryl do pamäti a odvtedy sa k nemu občas v mysli vraciam. A tak z neho vznikla táto malá úvaha.
Predstavujem si: rušná ulica, okolo ľudia v každodenných šatách – športové bundy, tenisky, telefón v ruke. A zrazu sa medzi nimi objaví žena. Klobúk, jemný závoj tieňa na tvári, elegantné šaty, ktoré sa pohybujú s každým krokom ako filmová rekvizita zo 70. rokov. Neponáhľa sa. Kráča, akoby mala na čas právo.
Ľudia sa za ňou obzerajú – nie preto, že by ju poznali, ale preto, že sa vymyká.
Je iná, a pritom nevyčnieva krikľavosťou, ale pokojom a dôstojnosťou. V jej krokoch je čosi, čo pripomína dobu, keď sa človek obliekal nielen preto, aby zakryl telo, ale aj preto, aby dal najavo, ako sa cíti a kto je.
Možno by takýto pohľad nebol pred päťdesiatimi rokmi ničím výnimočný. Dnes je však malou zastávkou v čase, kedy sa na chvíľu spomalí aj mesto.
A ja si hovorím – možno by stálo za to vrátiť do ulíc trochu tej stratenej elegancie. Nie pre fotografiu, nie pre lajky. Len preto, že krása v obyčajnom dni má moc zmeniť náladu – aj nám, aj úplne neznámym ľuďom, ktorí ju na okamih zahliadnu.
Zdroj ilustračnej fotografie: shein.com
