Dnes som dostal otázku, ktorá na prvé počutie znie jednoducho, no podľa mňa patrí medzi tie najťažšie: „Čo je pre teba zmyslom života?“

Úprimne povedané, chvíľu som nevedel odpovedať. Nie preto, že by som žiadnu odpoveď nemal, ale preto, že niektoré odpovede sa nedajú povedať jednou vetou. Sú skôr pocitom, ktorý v sebe nosím a ktorý sa mení spolu s tým, ako prechádzam životom.

Keď som bol mladší, úprimne, nad takými otázkami som nepremýšľal. Život sa zdal nekonečný, dni rýchlo plynuli a mal som pocit, že všetko dôležité ešte len príde. Až čas, skúsenosti a niektoré životné chvíle ma postupne učili a stále ešte učia pozerať sa na veci inak.

Dnes mám pocit, že môj zmysel života nie je nič veľkolepé. Je skôr poskladaný z malých, obyčajných vecí, ktoré si človek začne vážiť až vtedy, keď ich dokáže skutočne vidieť.

Mať vnútorný pokoj

Keď večer zaspávam s pocitom, že ma nezožiera nespokojnosť alebo hnev. Keď viem, že som možno niekomu pomohol, niekoho vypočul alebo aspoň nikomu vedome neublížil.

Pravda je však taká, že nie vždy sa mi to darí. Sú chvíle, keď ma premôže hnev alebo nepokoj. Niekedy sú tie pocity namierené skôr do mňa samého než do sveta okolo. Možno je to súčasť života. Stále sa učím byť trpezlivejší, viac chápať a menej súdiť – druhých aj seba.

A možno práve táto snaha o pokoj je cesta, ktorá nikdy úplne nekončí.

Niekedy si to uvedomím napríklad počas obyčajnej cesty autom. Keď sa krajina pomaly mení za oknom, cesta plynie a človek má na chvíľu čas byť len sám so svojimi myšlienkami. V takých chvíľach si uvedomím, že pokoj nie je cieľ. Je to skôr smer, ktorým sa snažím kráčať.

Mať radosť zo života

Veľkú časť života som trávil myšlienkami v minulosti alebo naopak v budúcnosti. Spomínal som na to, čo bolo, alebo som premýšľal o tom, čo ešte len bude. A pritom mi často unikalo to najdôležitejšie – prítomnosť.

Preto dnes vnímam zmysel života aj v tom – žiť práve teraz. Všímať si dnešný deň, dnešné chvíle, dnešné stretnutia. Obyčajný rozhovor, krásu prírody, ale aj tichú samotu či pocit vďačnosti. Práve z týchto momentov sa rodia okamihy, ktoré tvoria samotný život. Nie je to minulosť ani budúcnosť – je to prítomnosť.

Možno práve tieto malé veci som kedysi často prehliadal. Dnes ich vidím oveľa jasnejšie.

Byť oporou pre ľudí, ktorí sú mi blízki

Zmysel života pre mňa znamená byť tu aj pre rodinu, pre priateľov, pre tých, ktorí ma potrebujú. Nie veľkými skutkami alebo prejavmi, ale obyčajnou prítomnosťou. Tým, že som tu a môžu sa na mňa spoľahnúť.

Keď teraz spomínam na svojho otca, uvedomujem si, že práve toto bola jedna z vecí, ktoré mi zanechal. Nebol len človekom, ktorý miloval umenie, knihy a históriu. Bol najmä človekom, ktorý vedel rozprávať, rozosmiať druhých a vytvoriť okolo seba pocit, že rodina a priatelia sú niečo pevné a dôležité.

Zanechať po sebe niečo dobré

Nemyslím tým materiálne veci. Podľa mňa je to pocit, ktorý zanechám v srdciach iných ľudí. Dokážem to? Stojím za to? Som na to pripravený? To neviem posúdiť – je to otázka toho, ako žijem, ako sa postavím k vlastným chybám, ako zvládam výzvy, ako dokážem vnímať druhých, nezištne pomôcť, rozdávať radosť, lásku …

Všetko to tvorí mozaiku, ktorá sa ukáže až časom. Nie je to niečo, čo sa dá naplánovať alebo zmerať. Je to spôsob, akým sa dotýkam životov druhých. A tým vlastne tvorím svoj vlastný odkaz.

Milovať a byť milovaný

Na prvý pohľad to znie úplne jednoducho, no zároveň je to tá najdôležitejšia a zároveň najzložitejšia vec v živote. Som presvedčený, že práve v láske sa skrýva skutočný zmysel života.

Odpoveď na otázku

Ak by som mal teraz odpovedať, aký je môj zmysel života, asi by som povedal toto:

Žiť tak, aby som cítil pokoj.
Tešiť sa z maličkostí, ktoré robia dni krajšími.
Byť oporou pre ľudí, na ktorých mi záleží.
Zanechať po sebe aspoň trochu dobra.
Milovať a vedieť lásku aj prijať.

A možno práve v týchto malých momentoch sa potichu rodí zmysel života. Netreba ho hľadať. Tvorí sa každý deň tým, ako žijem.