V okolí švédskeho Åre som strávil dva týždne, ktoré pôsobili ako vystrihnuté z pokojnej severskej rozprávky. Krajina tu v zime nevyzerá len zasnežená – vyzerá stíšená. Akoby sneh nepadal len na zem, ale aj na hluk, stres a všetko, čo si človek nosí v hlave.
Domy oblečené do bieleho kabáta, strechy s hrubou perinou snehu, tiché jazerá zamrznuté do hladkej nehybnosti, rieka, ktorá si aj v zime nachádza svoju cestu, a kopce, ktoré sa pri západe slnka farbia do jemných odtieňov ružovej a zlatej. Niektoré chalúpky vyzerali, akoby ich zima pomaly a nežne pochovala pod snehovú prikrývku – len svetlá z okien prezrádzali, že vo vnútri je teplo a život.
Je to krajina, kde má človek pocit, že by mal hovoriť potichu. Aj keď je úplne sám.
Stretnutia, ktoré sa nedajú naplánovať
Počas ciest po okolí prišli aj chvíle, ktoré sa nedajú vymyslieť, len ich prijať tak, ako prídu. Niekedy mi cestu skrížil los. Stál priamo na ceste – majestátne, pokojne, úplne vo svojom svete. Ten moment bol tak náhly a silný, že kým som siahol po mobile, aby som to zachytil, to najdôležitejšie už prebehlo. Video síce existuje, ale ten pocit… ten zostal len vo mne. Jeho tiché otočenie hlavy, krátky pohľad a potom pomalé zmiznutie medzi stromami, akoby ho les pohltil späť.
A potom sob. Ten sa na mňa díval tak uprene, až som mal pocit, že skôr ja som návštevník v jeho svete než on v tom mojom. Stál, pozoroval, ani sa nepohol. A zrazu, úplne ľahko, s akousi prirodzenou eleganciou, sa presunul pár ladnými krokmi ďalej. Nie útek. Skôr tichý presun niekoho, kto presne vie, kam patrí.
Sú to presne tie situácie, keď technika nestíha, ale pamäť áno. A možno je to tak správne. Nie všetko musí byť dokonalé na videu – niektoré zážitky majú zostať uložené len niekde hlboko v človeku. A tam sa nestratia.
A moja sestra po zhliadnutí videa sa hneď spýtala, či to nebol Rudolf? Možno áno. Pre domácich bežný pohľad, no pre mňa zimná rozprávka.
