Vjazd do mesta plného života

Dnes som sa konečne dostal do samotnej Barcelony. Už samotná cesta autom bola svojský zážitok – premávka je hustá, autá sú všade a prejsť pár kilometrov trvá omnoho dlhšie než by som čakal. V istom momente som si uvedomil, že práve toto je súčasťou jej charakteru: pulzujúce mesto, kde sa prelína energia ľudí, architektúry a chaosu.

Nie je to náhoda – Barcelona je totiž najhustejšie osídleným mestom v Európe, ak sa pozrieme na jej mestskú štruktúru. Jazdiť tu je skúška trpezlivosti, ale aj možnosť nasávať atmosféru mesta, ktoré nikdy nespí.

Snívanie pri Camp Nou

V navigácii som mal jasný cieľ – Camp Nou, legendárny futbalový štadión. Pre mňa je to symbol nielen športu, ale aj vášne a oddanosti. Keď si predstavím takmer 100 000 fanúšikov, ktorí tu dokážu vytvoriť elektrizujúcu atmosféru, behá mi mráz po chrbte.

Teraz je však štadión v rekonštrukcii, takže som sa mohol len povoziť okolo. Pred bránou funguje provizórny fanshop a aj ten je plný ľudí v dresoch a so šálmi FC Barcelona. Stačí chvíľa a cítiť, že pre Kataláncov je Barça oveľa viac než len futbalový klub – je to identita. V duchu si hovorím, že nabudúce si určite nájdem čas, zaparkujem a urobím si pár fotografií.

Prekvapenie pri Magickej fontáne

Cestou ďalej som zrazu zbadal niečo, čo vyzeralo, akoby voda stekala po gigantických schodoch. Z diaľky pôsobilo až rozprávkovo. Až keď som prišiel bližšie, zistil som, že ide o slávnu Font Màgica de Montjuïc – magickú fontánu, ktorá už desaťročia očarúva obyvateľov i turistov.

Postavili ju v roku 1929 pri Svetovej výstave. Dnes dokáže stovkami trysiek a svetelných efektov vytvoriť vraj až 7 miliárd farebných kombinácií. To podstatné sa však deje večer: voda, hudba a svetlo sa spoja do jednej veľkej choreografie. Od klasickej hudby cez filmové melódie až po moderné rytmy – je to šou, ktorá vraj uchváti každého. Škoda, že som ju videl iba cez deň, no aj tak vo mne vyvolala zvedavosť a túžbu vrátiť sa.

Olympijský štadión a duch hier

Na Montjuïcu som minul aj kabínovú lanovku, ktorá sa šplhá hore kopcom, a o pár metrov ďalej sa mi naskytol pohľad na miesto, kde v roku 1992 horel olympijský oheň – Estadi Olímpic Lluís Companys.

Tento štadión má bohatý príbeh. Postavili ho už v roku 1927 a pôvodne mal hostiť olympijské hry 1936, ktoré však nakoniec získal Berlín. Svoje hviezdne chvíle zažil až o polstoročie neskôr, keď bol kompletne zrekonštruovaný pre olympiádu 1992. Tu sa odohral otvárací i záverečný ceremoniál a aj dnes z neho cítiť kúsok tejto slávy.

Od roku 2001 nesie meno Lluís Companys – prezidenta Katalánska, ktorého počas Frankovej diktatúry popravili. A dnes, trochu symbolicky, štadión opäť žije futbalom: od sezóny 2023/24 tu dočasne hrá svoje zápasy samotná FC Barcelona, kým sa ich Camp Nou mení na moderný futbalový chrám.

Čaro, ktoré som len načal

Barcelona ma už pri tomto krátkom dotyku dokázala očariť. Mesto, kde sa prelína história, šport, umenie aj obyčajný každodenný ruch, má neuveriteľnú silu vtiahnuť človeka do svojho príbehu. Tešil som sa, že v ďalších dňoch spoznám jeho zákutia ešte lepšie.

Lenže, ako to už býva, moje pracovné plány sa nečakane zmenili a príležitosť sa stratila. Ostáva vo mne trochu ľútosti, no aj jasný dôvod, prečo sa sem raz musím vrátiť – tentokrát nielen z auta, ale naplno.