Na túto dedinku som nenarazil v sprievodcovi. Neposlali ma tam recenzie ani tipy od priateľov. Iba cesta, ktorá viedla tam, kam som vôbec neplánoval ísť.
Bassella, Španielkso
Dnes som sa autom vybral úplne bežnou cestou. Nemal som žiadny konkrétny cieľ, len som chcel ísť a plniť si pracovné povinnosti. Z pulzujúcej atmosféry Barcelony som sa vydal na sever, smerom na Andorru. Ako som postupne stúpal vyššie, krajina sa začala meniť – zo suchých, takmer vyprahnutých žltých polí sa prelievala do zelenšej a živšej krajiny. Vzduch sa mi zdal čerstvejší a aj vegetácia bujnejšia. A práve vtedy, keď som už prestal sledovať, kam presne idem, som úplne náhodne narazil na Bassellu – malé miesto, ktoré mi úplne sadlo do duše.
Možno o ňom mnohí ani nikdy nepočuli. Ale mňa si získalo na prvý pohľad. Najmä tým, ako sa tam stretávajú dve rieky – Segre a Salada. Niečo na tom sútoku ma fakt zastavilo. Auto išlo bokom, vystúpil som a len tak som stál. Ticho. Pohoda. Voda tiekla ďalej, akoby sa nič nedialo, ale ja som cítil zmenu. Pohltil ma pokoj. V srdci i na duši.
Ďalšia vec, ktorá ma úplne dostala, bol „poriadok“ na lúkach. Každý malý kúsok pôdy mal svoje miesto. Žiadne nevyužité plochy, len malé políčka. Ako keď niekto zo zvyku aj malý kúsok záhrady osadí, lebo mu je ľúto, že by tam len tak rástla burina. Pestovali tam zrejme obilie – možno jačmeň, možno pšenicu, fakt si netrúfam odhadnúť. Ale tie klasy v poli pôsobili tak domácky. Pripomenulo mi to, ako môže byť človek spätý s pôdou, keď mu na nej záleží.
Bassella – malé nenápadné miesto v Katalánsku – nie je miesto pre turistické atrakcie. Je to miesto, ktoré si ťa získa tým, aké je. Nenápadné, tiché, pravdivé. A som rád, že som sa tam ocitol. Akj keď úplne náhodou. Alebo náhody neexistujú?
