Posledný víkend v Bilbau som sa rozhodol pre zážitok, ktorý vo mne zostane ešte dlho – navštíviť futbalový zápas medzi miestnym Athletic Club Bilbao a madridským Getafe. Hoci som nepatril medzi skalných fanúšikov, atmosféra tohto mesta, štadióna a ľudí ma vtiahla do niečoho väčšieho než len športu. Bol to dotyk s miestnou dušou.

Cesta fanúšika

Bol to môj posledný víkend, ktorý som trávil v útulnom hoteli Artetxe v Bilbau, a ja som si nemohol nechať ujsť futbalový zápas medzi Athletic Club Bilbao a Getafe.

Kúpil som si lístok online priamo na stránke klubu. Prekvapilo ma, že už zostávalo len pár desiatok vstupeniek. Cena nebola práve najnižšia, no povedal som si – koľkokrát sa v živote dostanem na zápas La Ligy? Veď toto bude prvýkrát 😊

Štadión bol vzdialený asi 50 minút chôdze, a tak som pre istotu vyrazil dve hodiny vopred. Tentoraz som sa rozhodol vnímať Bilbao nie spoza volantu, ale ako obyčajný turista.

Fanúšikovia, bary a energia ulice

Ako som sa približoval k štadiónu, prúd ľudí hustol. Dresy, šály, zástavy – všetko dýchalo klubovou hrdosťou. Navigáciu som vypol a nechal sa viesť davom fanúšikov.

Pred štadiónom San Mamés pulzoval život. V úzkych uličkách sa ozývali hlasy, smiech a spev. Bary a kaviarne boli plné, nielen pivo tieklo prúdom, a medzi tým všetkým predavači suvenírov ponúkali svoje poklady.

Návrat na známe miesto

Podľa lístka som sa dostal k svojej bráne – a tam ma prekvapila malá náhoda. Keď som tu pred pár mesiacmi navštívil futbalové múzeum, narýchlo som parkoval na mieste pre invalidov. Práve pred touto bránou. Z desiatok vstupov som sa ocitol opäť presne tam, kde sa začalo moje malé bilbao-futbalové dobrodružstvo. Život má zvláštne, čarovné náhody.

Hodinu pred výkopom

Vošiel som na štadión asi hodinu pred výkopom. Tribúny boli ešte takmer prázdne. Veď je vypredané. Bolo jasné, že fanúšikom pivo vonku chutí viac ako prázdne sedadlá. Využil som čas na pár záberov a krátke videá, ako sa štadión postupne zapĺňa.

Sadla si ku mne staršia pani – tipujem sedemdesiatnička. Sama, ale s očividným zápalom: klubový šál, nechty vo farbách klubu, a v mobile videá gólov. Žiadne recepty či klebety. Páčil sa mi jej elán a oddanosť. Asi som sedel v sektore permanentkárov – všetci sa poznali, zdravili, objímali. Jedna veľká futbalová rodina.

Hymna a prvé minúty

Keď sa štadión zaplnil, prišla chvíľa, na ktorú len tak ľahko nezabudnem. Fanúšikovia spievali klubovú hymnu s takou vášňou, že som mal zimomriavky.

Rýchlo som poslal video synovi – škoda, že tu nemohol byť so mnou. Určite by si to užil. A, samozrejme, aj švagrovi, ktorý tieto momenty vždy ocení.

Zápas začal

Pozerať sa na zápas z takej výšky je ďalšia skúsenosť. Futbal sa mi zdal pomalší, no vedel som, že keby som bol blízko hracej plochy, tak by som to videl úplne opačne. Domácim sa príliš nedarilo, ale nikto okolo mňa nefrflal. Povzbudzovali neúnavne, s hrdosťou a pokojom.

Cez polčas sa idem prejsť a všimol som si diódy v plášti štadióna, ktoré vytvárali tie úžasné farebné efekty pri pohľade na štadión zvonku.

V druhom polčase, bohužiaľ, domáci inkasovali a štadión stíchol. Po zápase som ešte chvíľu zostal a sledoval, ako sa San Mamés postupne vyprázdňuje – ako keď film beží odzadu.

Bilbao na rozlúčku

Cestou späť na hotel som sa zastavil a spravil posledný záber – nočné Bilbao a tichý, smutný štadión.
V srdci som však necítil smútok, skôr vďačnosť. Ďakujem za túto skúsenosť, za emóciu, za pocit spolupatričnosti. La Liga sa pre mňa stala viac než len futbalom. Stala sa spomienkou, ktorá vo mne zostane.

Záver

Bilbao má jedinečnú energiu – spája tradíciu, hrdosť a vášeň. A San Mamés nie je len štadión. Je to chrám, kde sa rodia príbehy o láske k mestu, klubu a životu. A jeden z nich som si v ten októbrový večer odniesol aj ja.