Keď som sa rozhodol písať tieto listy, mal som viac-menej jasno v tom, o čom vám chcem rozprávať. Vedel som, že začnem koreňmi – tými piliermi a hodnotami, ktoré ja osobne považujem v živote za najdôležitejšie.

V minulom liste som vám písal o prvom koreni – pravdivosti. O základe, na ktorom sa dá stavať hodnotný život. A keďže korene sú navzájom prepletené a všetky vyživujú jeden strom, posledné dni som váhal, ktorý z nich vám opíšem ako druhý. Nakoniec som sa rozhodol pre koreň, ktorý s pravdivosťou úzko súvisí: poznať sám seba.

Ak je človek pravdivý, najmä pravdivý k sebe samému, začne sa nad sebou viac zamýšľať. Začne sa viac vnímať. A práve tam sa začína cesta do vlastného vnútra.

Dlho som žil v presvedčení, že čím viac budem vedieť, tým budem v živote úspešnejší a schopnejší. Školy, kurzy, semináre, knihy… všetko to malo svoj zmysel. A predsa som častokrát opakoval tie isté chyby. Dnes už chápem prečo. Rozvíjal som vedomosti navonok, ale nie dovnútra. Nepoznal som sám seba.

Stále sa ešte spoznávam. Viem, že je to proces, ktorý sa nikdy nekončí. Jediné, čo ma na tom mrzí, je to, že som s tým nezačal oveľa skôr. Som presvedčený, že sebapoznanie by sa malo učiť už na školách. A keď nie tam, tak rodičia by k nemu mali viesť svoje deti. Tu musím byť k vám úprimný – v tomto som vás v minulosti nevedel viesť tak, ako by som si dnes prial. No ako sa hovorí, nikdy nie je neskoro, a aj tento list je mojím pokusom to napraviť.

Keď sa na to pozerám spätne, je zvláštne, ako ľahko som dokázal vidieť chyby druhých. Vedel som posudzovať ich rozhodnutia, ich životy, ich slabosti. Myslel som si, že som múdry, že je to správne, že na to mám právo. Dnes sa na tom už len pousmejem. Aký som bol vtedy naivný. Súdiť druhých a nepoznať pritom sám seba – to je veľká chyba.

Keď som prestal klamať sám seba a zatvárať oči pred tým, čo sa vo mne skutočne deje, začal som viac premýšľať o svojich krokoch, analyzovať ich a vnímať svoje reakcie. Postupne som prichádzal na to, prečo sa niekedy bojím urobiť prvý krok, prečo odkladám dôležité rozhodnutia, prečo hľadám výhovorky alebo si volím pohodlnejšie cesty.

Mnohokrát som v živote nebýval dostatočne dôsledný, dostatočne disciplinovaný, nedoťahoval som mnohé veci až do konca. Dlho som si myslel, že na to jednoducho nemám. Alebo som si hľadal výhovorky, prečo to nemá zmysel. Neskôr som však zistil, že skutočným dôvodom bol strach. Strach zo zlyhania a z toho, že ak niečo vyskúšam, ukáže sa, že na to nemám.

Poznať sám seba však vyžaduje odvahu. Odvahu priznať si pravdu. Prijať svoje chyby bez výhovoriek. Vidieť svoje ego, svoje strachy, predsudky aj nedostatky. A to bolí. Pretože je oveľa jednoduchšie kritizovať druhých. Keď sa človek sústredí na chyby iných, nemusí riešiť tie svoje. Môže sa cítiť nadradene a nahovárať si, že on je ten lepší. Lenže najdôležitejšie nie je to, čo má človek navonok, ale to, čo nosí v sebe. Preto je dôležité zamerať sa na to, kým sa stávame my sami.

Postupne som pochopil aj to, že sebapoznanie nie je sebectvo. Nie je to neustále točenie sa okolo seba. Práve naopak. Čím viac človek rozumie svojmu vnútornému svetu, tým menej potrebuje hrať sa na niečo, čím nie je. Tým menej potrebuje dokazovať svoju hodnotu navonok. A tým viac dokáže byť pokorný, láskavý a skutočne prítomný aj pre druhých.

Byť prítomný pre druhých – ľahko sa to napíše, no sám s tým často bojujem. Moje myšlienky bývajú rozlietané. Niekto mi niečo rozpráva a ja už v hlave konštruujem odpoveď namiesto toho, aby som ho skutočne počúval. Je to jeden z mojich nedostatkov, ktoré som si postupne začal uvedomovať. A práve to je kľúčové. Lebo keď si ho uvedomujem, môžem na ňom pracovať.

Každý z nás vedie svoj vlastný, tichý boj. Aj ja, a samozrejme aj vy, moje deti. Nikdy nevieme, čím presne si práve prechádzajú druhí ľudia. Už len toto samotné uvedomenie je oslobodzujúce. Na svete žijú miliardy ľudí a každý z nich nesie svoje radosti aj trápenia. Bez výnimky. Preto sa snažím menej riešiť chyby iných a viac sa pozerať na tie svoje. Čím viac rozumiem sebe, tým viac rozumiem aj tomu, prečo sú ľudia okolo mňa takí, akí sú. Spoznávanie seba tak nevedie ku kritike, ale k súcitu a pochopeniu pre druhých.

Každý z nás je jedinečný. To nie je len prázdna fráza, ale oslobodzujúca pravda. To, čo funguje druhým, nemusí fungovať mne. To, čo vyhovuje im, nemusí vyhovovať vám. Preto dnes sa už nesnažím kopírovať, porovnávať sa. Snažím sa ísť vlastnou cestou – cestou, ktorá vychádza z poznania toho, kým naozaj som. Prestal som sa hrať na niekoho iného.

Možno sa pýtate: čo vlastne znamená poznať sám seba? Ako sa človek začne spoznávať? Kto som? Čo je moje skutočné „ja“? Pri týchto otázkach sa často ozve lenivosť alebo výhovorky, veď predsa „vieme, kto sme“, tak načo sa tým zaoberať.

Lenže treba sa v sebe zorientovať. Dopriať si trochu priestoru a začať si všímať, čo sa v nás deje. Nie je to až tak zložité. Počas bežného dňa som sa začal jednoducho sledovať. Všímal som si, čo mi beží hlavou, prečo reagujem takým alebo onakým spôsobom, aké myšlienky, emócie, strachy a presvedčenia sa vo mne opakujú. A nesnažil som sa ich hneď súdiť alebo rozoberať. Len som ich vnímal.

Niekde som čítal vetu, ktorá mi v tom hrozne pomohla: „Nie všetko, čo sa mi v hlave odohráva, som ja.“ Vtedy som začal veci jasnejšie vnímať. Moja myseľ – môj softvér – je naprogramovaný tým, čo som v živote prežil. Minulosťou, skúsenosťami, zážitkami. Ale ja nie som ten softvér. Som jeho používateľom. A práve ja rozhodujem, čomu dám pozornosť. Nie moja myseľ. Nie moje emócie. Nie moje predsudky. Snažím sa svoj vnútorný softvér postupne prepisovať a vylepšovať. Zamyslite sa, deti moje, nad tým. Vy rozhodujete o tom, čomu vo svojom vnútri dáte priestor a pozornosť.

Práve v tom sa ukrýva veľká sloboda. Keď človek začne rozumieť sebe, prestane byť tak veľmi ovládaný tým, čo od neho očakávajú druhí. Prestane sa toľko porovnávať, menej sa nechá unášať cudzími predstavami o tom, aký by mal byť. Sebapoznanie mu dáva vnútorný kompas. Nie preto, že by mal zrazu odpovede na všetko, ale preto, že lepšie vie, kto vlastne je.

Zároveň však nezabúdajte, že sebapoznanie nie je len o hľadaní chýb a strachov. Je to aj o objavovaní vašich darov, vašich silných stránok a toho, čo vám prináša skutočnú, hlbokú radosť. A pamätajte, že človek nie je hotový raz a navždy. Meníme sa, rastieme a dozrievame. To, čo platilo o mne pred rokmi, nemusí platiť dnes. Aj preto je spoznávanie seba samého živý, nikdy nekončiaci proces.

Som starší a mám za sebou ťažké aj náročné obdobia. Možno aj preto dnes viem, aké dôležité je vnímať svoje vnútro. Vy, moje deti, máte ešte veľkú časť života pred sebou. Máte svoje trápenia, ale zároveň sa snažíte žiť rýchlo a naplno. Ste však omnoho vnímavejšie, než som bol ja vo vašom veku. Ak sa naučíte rozumieť sami sebe skôr, než som sa to naučil ja, možno sa vyhnete niektorým slepým uličkám, ktorými som musel prejsť. A ak do nich aj vojdete, aspoň nimi budete kráčať s otvorenými očami a rýchlejšie nájdete cestu von.

Poznať sám seba nie je cieľ, kde človek raz dorazí a má hotovo. Je to celoživotná cesta. Niekedy je príjemná, inokedy bolí, ale vždy stojí za to. A ja vám z celého srdca prajem, aby ste sa na ňu nebáli vykročiť. Neľakajte sa, ak v sebe občas objavíte niečo, čo sa vám nebude páčiť. Aj to k tomu patrí. Dôležité nie je byť dokonalým a bez chýb, ale mať odvahu ich vidieť a s láskou k sebe samému ich postupne meniť.

S láskou,
Otec