Stačí jediná odbočka z diaľnice a z bežného dňa sa stane malý príbeh. Na brehu priehrady Valdecañas sa stretáva nečakaný rybár, horúce španielske slnko a majestátne stĺpy starovekého Ríma. Miesto, kde sa prelína prítomnosť s minulosťou.

Náhodná odbočka z diaľnice

Bežný pracovný deň. Jazdím po diaľniciach v okolí Madridu, monotónna cesta ubieha a myšlienky lietajú kade-tade. Cestou do Plasencie si všimnem v navigácii modrú plochu, veľké jazerá, možno vodnú nádrž. Nedá mi to. Odbočím. Zvedavosť je silnejšia než plán – chcem sa pozrieť, čo sa skrýva za tou hladinou.

Embalse de Valdecañas je monumentálna klenbová priehrada na rieke Tajo v Extremadure, postavená v 60. rokoch 20. storočia. Pod hladinou skrýva unikátne archeologické poklady, ktoré sa občas objavia na povrchu. Napríklad Dolmen de Guadalperal, megalitický monument z obdobia okolo 4 000 p.n.l., často prezývaný ako „španielsky Stonehenge“.

Krátke zastavenie pri vode

Cesta sa kľukatí medzi stromami, až prichádzam k malému parkovisku. Ticho, len šum vetra. Zaparkujem neďaleko bielej dodávky a pomaly kráčam smerom k vode.

Nečakaný rybár

Vedľa dodávky stojí muž. Jeho črty mi pripomínajú Eskimáka – ako keby sem zablúdil z úplne iného sveta. Usmejeme sa na seba a ja schádzam k brehu, aby som si urobil pár záberov.

O chvíľu už kráča okolo mňa. V ruke drží krátku udicu, sotva pol metra dlhú, a hľadá si miesto na “lov”. Netuším, či tu ryby berú, ani či sú v Španielsku sú na to potrebné povolenia. Ale to nie je podstatné. V duchu mu držím palce. Páči sa mi tá zvláštna symbolika – muž, ktorého korene by som tipoval na ďaleký sever, sedí pri vode v horúcej Extremadure a loví v starorímskych vodách.

Stĺpy, ktoré strážia minulosť

Keď sa obzriem, zbadám v diaľke niečo, čo vyzerá ako stĺpy. Najprv som si myslel, že sú nižšie, ale čím viac sa približujem, tým viac rastú. Keď stojím priamo pod nimi, mám pocit, že sa predo mnou týčia obri z kameňa.

Ich povrch je drsný, ich prítomnosť majestátna. A predsa – stojac tu, nad vodami, pôsobia zvláštne osamelo. Ako keby strážili minulosť, ktorú voda pohltila. Mlčky sledujú rozľahlú hladinu Valdecañas, akoby čakali na chvíľu, keď sa starovek znovu ukáže na povrchu.

Neskôr zisťujem, že ide o Los Mármoles – staroveký portikus z čias Rímskej ríše. Kedysi bol súčasťou mesta Augustobriga, ktoré sa stratilo pod vodami, keď v 60. rokoch postavili priehradu Valdecañas. Aby sa tento kus histórie zachoval, rozobrali ho kameň po kameni a premiestnili na vyvýšené miesto, priamo pri ceste EX-118 neďaleko Bohonal de Ibor. Všetko ostatné zostalo pod hladinou, no stĺpy prežili – ako tichý odkaz na to, že minulosť sa dá zachrániť, ak sa o ňu človek postará. Los Mármoles pozostáva zo šiestich granitových stĺpov, ktorých povrch kedysi pokrýval biely štuk napodobňujúci mramor – odtiaľ názov „Mramory“. Tento portikus je navyše výnimočný tým, že je to jediný známy príklad Curia Portikusu z celej rímskej ríše.

Záver: Miesto, kde sa prelína čas

Je zvláštne stáť na mieste, kde sa dotýka súčasnosť so starovekom. Na jednej strane muž s krátkou udicou, ktorý trpezlivo čaká na svoj úlovok. Na druhej strane stĺpy, ktoré kedysi obklopovali fórum rímskeho mesta. A medzi nimi ja, ktorý sa len na chvíľu zastavil, no pocítil, že aj obyčajná odbočka z diaľnice môže odhaliť príbeh, ktorý spája ľudí, čas a krajinu.

Niekedy stačí zastaviť na neznámom mieste, aby sme objavili príbeh starý tisíce rokov – a pritom si uvedomili, že aj naša prítomnosť je len krátkou zastávkou v plynutí času.