Pred príchodom do Vilniusu som navštívil litovské mesto Kaunas. Konkrétne pevnosť Fort IX. Bol to dotyk s temnou stránkou histórie ľudstva, ktorá sa stále ozýva v našej pamäti. A tam, medzi studenými múrmi a tichom pahorku, som mal pocit, že ju počujem veľmi zreteľne.

Prvý krok – ticho, ktoré bolí

Keď som prišiel na miesto, bolo nedeľné popoludnie. Ticho, takmer žiadni návštevníci, zavreté brány. A nado mnou sivé nebo. Cítil som prítomnosť niečoho ťažkého. Priznám sa – už pri prvom pohľade som cítil zvláštny tlak na hrudi. Taký ten stiesňujúci skľučujúci smútok, ktorý sa nedá pomenovať, iba prežiť.

Hlavou mi preblesklo:

„Čoho všetkého je človek schopný?“
„Kto mu dal na právo na takéto zverstvá?“

Fort IX je časťou bývalého ruského opevnenia okolo Kaunasu z 19. storočia. Počas nacistickej okupácie (1941 – 1944) sa však stal miestom masových popráv – odhaduje sa, že tu zavraždili viac ako 50 000 ľudí, najmä Židov z Litvy aj zahraničia, ale aj politických väzňov či sovietskych zajatcov. Najtragickejší je 29. október 1941, keď bolo zastrelených asi 9 200 ľudí z kaunaského geta. Po vojne pevnosť ešte využíval aj sovietsky režim. Dnes je Fort IX tichým pamätníkom obetí oboch totalít a varovaním pred tým, kam môže zájsť nenávisť. ***

Priekopa – priestor, ktorý nikdy nemal existovať

Prvá ma zasiahla priekopa okolo pevnosti. Vyzerala ako zvláštny, hlboký pás zeme. Ale v hlave mi začala rásť predstava, že možno práve tu stáli tisíce ľudí, jeden vedľa druhého. Vyčerpaní, čakajúci na rozkaz, na koniec.

Až neskôr som zistil, že v pahorku, ktorý priekopa obkolesuje, sa pravdepodobne nachádzajú podzemné chodby, kde boli väzni držaní – bez okien, bez slnka, bez nádeje. Len čakanie na smrť.

Vetracie šachty – studené prieduchy utrpenia

Zvonka je vidieť vetracie otvory – malé, kovové, nenápadné. Keď som bol v ich bezprostrednej blízkosti, začal mi dochádzať ich význam. Vzduch. Asi jediný, čo sa dostal slobodne dnu i von. Boli to miesta, kde končila všetka ľudská dôstojnosť. Len slabý prúd vzduchu, ktorý mal stačiť pre tých, ktorým bolo odopreté všetko ostatné.

Niekto by povedal, že je to len technická súčasť stavby. Ale pre tých, čo boli pod nimi, to bolo všetko. Jediný kontakt s vonkajším svetom.

A ja, ako mnohí iní, takmer vôbec nevnímam obyčajný nádych. Berieme ho ako samozrejmosť.

Budova pri pevnosti – otáznik v betóne

Pred Fortom IX stojí budova, ktorú som videl len zvonku. Neviem, na čo slúžila. Miesto popráv? Sklad? Strážnica? Možno je dobre, že nie všetky odpovede viem. Niektoré fakty totiž môžu bolieť viac než samotné otázky.

Hudba duší – “Music of Soul”

Pred pevnosťou som narazil na expozíciu s názvom „Music of Soul“. Na kovových tyčiach boli zavesené zvončeky. Vo vetre bolo počuť ich jemné zvonenie, takmer nepatrné tóny, akoby niekto potichu dýchal. A mne okamžite napadlo, že každý zvuk môže byť jednou dušou. Jedným človekom, ktorý tu skončil svoj život.

Zvláštne, silné miesto. A možno práve vďaka nemu som mal pocit, že tí ľudia neodišli celkom. Že ich niekde v tom vetre ešte počuť.

Temnota minulosti

Fort IX je miestom, kde som pochopil, že temnota minulosti nezmizla. Len sa stala tichšou. A aj keď som stál na čerstvom vzduchu, mal som pocit, že ma niečo zviera.

Neodišiel som s pocitom, že som niečo objavil. Skôr s tým, že niečo vo mne zostalo, čo tam asi má ostať – rešpekt, smútok, hanba z toho, čo dokáže človek človeku spraviť. A možno aj vďačnosť, že dnes to môžeme vidieť už len ako svedectvo, nie ako realitu. Snáď sa to už nikdy nebude opakovať.