Niektoré miesta ťa k sebe volajú ešte skôr, ako ich navštíviš. Gaztelugatxe bolo pre mňa presne také – skalnatý ostrov v Baskicku, ktorý vyzerá, akoby sa dotýkal mora i oblakov zároveň. Aj napriek nečasu som tam chcel ísť. A možno práve vďaka nemu som ho zažil inak, surovejšie – tak, ako ho tvaruje vietor a vlny.

Cesta z Bilbaa

Deň mal jasný plán. Z Bilbaa som vyrážal s cieľom navštíviť Gaztelugatxe – malý ostrov pri mestečku Bermeo, spojený s pevninou kamenným mostom. Počasie mi však hneď pripomenulo, že Baskicko má vlastné pravidlá. Pršalo, fúkal silný vietor a na ceste ležali konáre i lístie z nočnej búrky. Miestami som mal pocit, že nejdem po asfalte, ale po poľnej ceste.

Pri pobreží boli pláže prázdne, len zopár zvedavcov stálo pri zábradlí a pozorovalo divoký oceán. Hukot vĺn znel ako varovanie aj pozvanie zároveň.

Prvé stretnutie s ostrovom

Keď som dorazil k Gaztelugatxe, počasie sa konečne trochu umúdrilo. Zaplatil som parkovné a vydal sa po kamennom chodníku smerom k moru. Medzi stromami sa miestami mihol pohľad na samotný ostrov – osamelý, majestátny, bičovaný vlnami. Spenená voda narážala do skál, akoby sa snažila vytesať nové tunely do jeho útrob.

Gaztelugatxe je malý skalnatý ostrov na baskickom pobreží Atlantiku. S pevninou ho spája úzky kamenný most s 241 schodmi. Na vrchole ostrova stojí kaplnka San Juan de Gaztelugatxe, zasvätená svätému Jánovi Krstiteľovi. Prvé zmienky o nej pochádzajú už z 10. storočia. Ostrov aj kaplnka mali v minulosti strategický a duchovný význam – slúžili ako útočisko pirátom, pútnikom i miestnym rybárom. Podľa tradície má každý návštevník po príchode hore trikrát zazvoniť zvonom a niečo si želať. Miesto sa stalo svetovo známe aj vďaka seriálu Game of Thrones, kde Gaztelugatxe predstavovalo fiktívny hrad Dragonstone.

Kaplnka na vrchole

Cesta dole k moru bola strmá – miestami som mal pocit, že mi vybehnú prsty z tenisiek. Moja „slonia“ hmotnosť tomu pridávala komický rozmer. Ale dole ma čakal pohľad, ktorý stál za to. Kamenný most spájajúci ostrov s pevninou a serpentíny schodov ku kaplnke na vrchole pôsobili ako niečo z iného sveta.

Za ním sa začal výstup – schody ku kaplnke San Juan. Cesta nahor je lemovaná krížovou cestou. Vietor bol taký silný, že som mal miestami problém udržať rovnováhu. Tentoraz sa však moja váha ukázala ako výhoda. Smial som sa sám na sebe – vietor fúka, more reve, a ja tam stúpam krok za krokom s lapajúcim dychom, no s úsmevom.

Ticho v závetrí

Hore pri kaplnke som si našiel chvíľku závetria. Len som sedel, pozeral na vlny a na ľudí, ktorí sa striedali pri zvone. V tých chvíľach som mal pocit, že vietor odfúkol všetky myšlienky. Ostal len pokoj. Až neskôr som si zistil, že celkové prevýšenie tam a späť je asi 250 metrov na 2,5 km. A v duchu som sa smial – možno by som nepotreboval žiadne fitko, len takúto cestu každý deň.

Záver – keď sa cesta stane modlitbou

Gaztelugatxe pre mňa nebolo len turistickým cieľom. Bolo to stretnutie so silou prírody, s tichom, ktoré prichádza po búrke, a možno aj so sebou samým. Niektoré miesta ťa nemenia tým, čo vidíš, ale tým, čo v tebe zanechajú. Gaztelugatxe vo mne nechalo pocit pokory – a túžbu sa tam raz vrátiť, keď bude vietor opäť rozprávať s morom.