Niekedy sa cesta nezačína podľa plánu. A možno je to tak dobre. Ako sa hovorí, všetko sa pre niečo deje. Pôvodne sme mali byť s kolegom ubytovaní úplne inde. Z dodnes neznámych dôvodov nám však pôvodné ubytovanie zrušili, a tak sme niekoľko dní strávili v hoteli v meste Hillerød.

Až po vybavení všetkých potrebných formalít sme sa napokon presťahovali do malého prístavného mestečka Hundested na severe Dánska. Priznám sa, vtedy som o tomto mieste nevedel takmer nič. Vedel som len, že najbližších pár dní bude mojím domovom.

Prvé kroky mestom

Bývali sme v klasickom rodinnom dome a ja som sa rozhodol hneď na druhý deň vyraziť pešo do mesta. Nemal som žiadny plán ani cieľ. Chcel som len spoznať okolie, nasať atmosféru a zistiť, aké vlastne Hundested je.

Prvé dojmy boli zvláštne. Mestečko na mňa pôsobilo ospalo. Ulice boli pokojné, nikto sa nikam neponáhľal a všetko akoby malo svoje vlastné tempo. Najviac ma zaujala architektúra. Už na prvý pohľad bola úplne iná než vo Švédsku alebo v Nórsku, kde som dovtedy strávil pomerne dosť času. Zatiaľ čo vo Švédsku dominujú drevené domy natreté typickou červenou farbou, tu prevládali murované stavby s tehlovými fasádami.

A potom tie strechy. Na mnohých domoch – nielen starých, ale aj celkom nových – boli strechy pokryté hrubou vrstvou slamy alebo trstiny. Neviem presne, z čoho boli vyrobené, no pôsobili nádherne. Pravdepodobne ide o tradičný spôsob stavania, ktorý sa v Dánsku zachoval dodnes. Dodáva domom osobitý charakter a priznám sa, mne sa to veľmi páčilo.

Prístav, ktorý žil vlastným životom

Keď som sa blížil k prístavu, už z diaľky som zbadal veľké parkovisko pre autá čakajúce na trajekt. Vedľa neho kotvila loď dlhá niekoľko desiatok metrov, natretá výraznou sýtočervenou farbou. Neviem prečo, ale okamžite sa mi spojila s Ruskom. Možno za to mohla práve červená farba a hviezda na jej prove. Bol to zvláštny podvedomý pocit, ktorý sa mi  objavil úplne spontánne, bez akéhokoľvek logického dôvodu.

Samotný prístav však pôsobil úplne inak než zvyšok mesta. Žil svojím vlastným životom. Ľudia sedeli na móle, oddychovali na palubách svojich lodí, posedávali v reštauráciách alebo sa len tak prechádzali popri vode. Dodnes neviem povedať, či tu bolo viac turistov alebo domácich. Všetci však pôsobili spokojne, akoby nikto nikam nemusel.

Odniekiaľ sa ozývala živá hudba. Zvedavosť mi nedala a išiel som za ňou. Napokon som zistil, že ide o uzavretú spoločnosť. Na palube jednej z lodí hrala kapela a hostia sa výborne zabávali. Tak som si povedal, že tanec dnes predsa len vynechám 😊

Ryba, minigolf a dánska pohoda

Zastavil som sa v jednej z prístavných reštaurácií. Skôr než klasickú reštauráciu pripomínala jednoduchý prístavný bufet, čo mi však vôbec neprekážalo. Objednal som si rybu a počas čakania som si všimol niečo, čo by som pri prístave vôbec nečakal. Hneď za ňou sa nachádzalo minigolfové ihrisko. Usmial som sa. Prečo vlastne nie? Asi aj to patrí k dánskej pohode.

Pláž, ktorá patrí moru

Po obede som zamieril na pláž. Vyzul som tenisky a pomaly sa prechádzal naboso popri vode. More ma príjemne ochladzovalo a stieralo zo mňa únavu.

Na tejto pláži ma však fascinovalo niečo úplne iné. Medzi domami a morom neboli žiadne betónové promenády, ploty ani apartmány natlačené až k vode. Pláž od zástavby oddeľovala divoká lúka, malé duny a trsy vysokej trávy, ktoré sa vo vetre neustále vlnili.

Neskôr som sa dočítal, že Dáni veria, že pláž patrí všetkým a more potrebuje svoj vlastný priestor na dýchanie. Neviem, či je to oficiálne pravidlo alebo skôr spôsob uvažovania, ale mne sa táto myšlienka veľmi páči. Nevidím betón. Nevidím ploty. Len piesok, kamene, vietor, trávu a až kdesi v diaľke prvé domčeky. Je to krajina, kde človek prírodu nezatlačil do kúta, ale naučil sa vedľa nej pokojne žiť.

Miesto, kde dnes vlajky spájajú

Na neďalekom kopci som zbadal stožiar s dánskou vlajkou. Zaujalo ma to, pretože ešte deň predtým tam viala švédska.

Vybral som sa teda tým smerom. Aj tých pár metrov nadmorskej výšky spôsobilo, že sa mi vzduch zdal zrazu čoraz slanší a vietor silnejší. Až na mieste som zistil, že stojím na valoch starej pobrežnej pevnosti Skansen, ktorá kedysi chránila vstup do fjordu pred anglickými vojnovými loďami.

Dnes z nej zostali len zelené zemné valy, ktoré pomaly podliehajú času, vetru a erózii. Na ich vrchole odpočívajú štyri mohutné liatinové kanóny, stále namierené smerom na more. Ktovie, či vôbec niekedy vystrelili. Neskôr som sa dočítal zaujímavú vec. Počas druhej svetovej vojny miestni obyvatelia kanóny zakopali hlboko do záhrad, aby ich Nemci nemohli odviezť. Tak veľmi im záležalo na tom, aby zostali súčasťou ich histórie.

A stožiar? Jeden deň na ňom vejú švédske farby. Na druhý deň dánsky Dannebrog. Inokedy zasa vlajka úplne inej krajiny. Miesto, ktoré kedysi vzniklo preto, aby odrážalo cudzie vojnové lode, dnes víta ich návštevníkov. Vlajky sa tu striedajú ako tichá pripomienka, že staré nepriateľstvá severu zahojil čas. Tam, kde kedysi mohli znieť výstrely z kanónov, dnes počuť iba krik čajok, šumenie mora a vietor. Pevnosť, ktorá mala rozdeľovať, dnes spája.

Prvý deň za mnou

Po niekoľkých hodinách sa pomaly vraciam späť na ubytovanie. Nie som unavený. Skôr príjemne naplnený. Za jedno popoludnie som síce nespoznal celé Hundested, ale získal som oveľa viac než len orientáciu v uliciach.  Začal som viac rozumieť miestu, kde strávim najbližších niekoľko dní.