Niektoré východy slnka nie sú len začiatkom nového dňa. Sú pozvaním vrátiť sa aj nasledujúce ráno. Včerajší východ slnka pri veternom mlyne Stegø Mølle vo mne zanechal niečo, čo sa len ťažko opisuje. Nebol to len pekný pohľad. Bol to pocit, ktorý vo mne zostal ešte dlho potom, ako slnko vystúpilo nad obzor.

A tak som si povedal, že to skúsim znova.

Na dnešné ráno som si vybral malý polostrov Lindø, ležiaci len pár kilometrov od Bogense. Keď som si ho pozeral na mape, zdalo sa mi, že jeho poloha bude ideálna na pozorovanie východu slnka.

Pri čítaní o tomto mieste ma zaujala ešte jedna vec. Z Lindø sa dá počas odlivu pešo dostať na ostrov Æbelø. Nie po klasickom turistickom chodníku, ale po trase vedúcej plytkou vodou, vyznačenej drevenými kolmi zapichnutými v mori. Na to by však bolo treba oveľa viac času. Možno aj celý deň. Ale predstava, že človek nejde po ceste ani po lesnom chodníku, ale po chodníku ukrytom pod hladinou mora, vo mne zostala ešte dlho.

Návrat farieb

Už cestou na Lindø prechádzam okolo malého jazera. Ružovkasté farby na pokojnej hladine ma okamžite svojím spôsobom vrátia do včerajšieho rána pri Stegø Mølle. Akoby sa deň rozhodol pokračovať tam, kde ten predchádzajúci skončil.

Na Lindø prichádzam ešte pred svitaním. Miesto, kde sa dá naposledy nechať auto, je skôr obyčajná lúka než parkovisko. Už tu stojí niekoľko áut. Kufre sú otvorené a z niektorých trčia spacáky. Ich majitelia ešte spia. Predpokladám, že sa chystajú na peší prechod k ostrovu Æbelø. Ja však dnes mierim iným smerom.

Farby pobrežia

Od parkoviska kráčam postupne severnejšie. Keďže je odliv, môžem ísť priamo po kamenistom pobreží mora Kattegat. More bolo takmer tiché, len medzi kameňmi občas zašumela voda, ktorá sa pri odlive pomaly sťahovala späť.

Aj bez slnka je to nádherný pohľad.

Príroda tu vytvorila akési paralelné pásy farieb a textúr. Pokojnú, ešte tmavú hladinu mora odrážajúcu prvé svetlo oblohy. Pás bielych a sivých kameňov. Tmavohnedé až čierne morské riasy, ktoré tu zanechal príliv. Zlatožltú až zelenú trávu. A nad tým všetkým svetlú stenu hlineného pobrežia zakončenú trávnatým okrajom.

Každým krokom sa odraz oblohy na vode mení. Ružovej farby pomaly pribúda.

Domček, spoza ktorého vyšlo slnko

Po niekoľkých stovkách metrov obchádzam oblúk polostrova a zrazu sa predo mnou objaví malý ostrovček Ejlinge. Na ňom stojí nenápadný biely domček.

Dočítal som sa, že je spojený s príbehom Valdemara Knudsena, známeho ako Valdemar Post. Bol posledným poštárom, ktorý v rokoch 1951 až 1972 každý deň doručoval poštu obyvateľom ostrovov Æbelø, Dræet a Ejlinge. Túto prácu prevzal po svojom otcovi a denne prekonával viac ako dvadsať kilometrov – pešo, na bicykli, brodením cez more alebo na člne. Bez ohľadu na počasie.

Jeho dom dodnes stojí na Ejlinge – ako pripomienka čias, keď bol ostrov ešte celoročne obývaný.

A práve spoza neho sa z môjho pohľadu začalo pomaly ukazovať slnko. Najskôr len tenká červená hrana. Potom celý žeravý kotúč.

Obloha mala sivasto-oranžové odtiene, no samotné slnko sa mi zdalo takmer sýtočervené. Na pokojnej hladine vytvorilo červeno-zlatý pás, ktorý akoby smeroval priamo ku mne.

Niekoľko minút som tam len mlčky stál. Presne tak ako včera. A opäť som mal pocit, že niektoré okamihy netreba fotografovať preto, aby sme na ne nezabudli. Fotografujeme ich preto, aby sme sa k nim mohli raz vrátiť.

Cesta späť

Po chvíli sa vraciam. Tentoraz už nie po pobreží, ale cez lúku, ktorou vedie sotva badateľný chodník späť k parkovisku. Každých pár krokov sa ešte obzerám. Slnko je už vyššie a krajina sa každou minútou mení. Tma ustupuje, farby silnejú a všetko okolo akoby sa pomaly prebúdzalo.

Keď prichádzam k autu, vidím prvého turistu s batohom, ktorý práve vyráža smerom k ostrovu Æbelø. Nejde po chodníku. Z diaľky to vyzerá, akoby jednoducho kráčal po mori. Až vtedy som naživo uvidel tú zvláštnu vodnú turistiku, o ktorej som predtým iba čítal.

Keď ráno zmení plány

Odchádzal som s pocitom, že pôvodný plán bol pozorovať východ slnka. No nakoniec som si odniesol oveľa viac. Zistil som, že niekedy stačí jedno výnimočné ráno na to, aby sme si chceli privstať aj nasledujúci deň. Nie preto, že očakávame rovnaký zážitok, ale preto, že sme zvedaví, čím nás prekvapí ten nový. A možno práve v tom je čaro východov slnka. Každý je iný, no všetky nám pripomínajú tú istú jednoduchú pravdu – že nový deň prichádza potichu a bez veľkých slov. Stačí pri ňom len na chvíľu zastaviť.