Sú veci, ktoré na sebe človek objaví až vtedy, keď mu ich život začne opakovane nastavovať ako zrkadlo. A možno práve preto sa chcem zamyslieť nad jednou svojou vlastnosťou, ktorú na vlastnom správaní pozorujem už celé roky.

Keď sa s niekým rozprávam o téme, ktorú poznám, ktorej rozumiem alebo som sa ňou už v minulosti zaoberal, stáva sa mi, že začnem hovoriť intenzívnejšie. Nie hlasnejšie v zmysle kriku. Nie nahnevane. Len dôraznejšie.

Najzvláštnejšie na tom je, že si to v tej chvíli ani neuvedomujem.

Pre mňa samotného je to len rozhovor. Výmena argumentov. Snaha vysvetliť svoj pohľad na vec. Lenže človek na druhej strane to môže vnímať úplne inak. Môže mať pocit, že sa hnevám. Že útočím. Že sa hádam. A pritom vo mne nie je ani hnev, ani potreba niekoho poraziť, prevalcovať alebo mu niečo vnucovať.

Logika ako prirodzený jazyk

Premýšľam, prečo sa to deje.

Či to nie je nejaká obrana z minulosti. Či som niekedy nemusel príliš často ustupovať zo svojich vlastných názorov len preto, aby bol pokoj. Či vo mne život nevytvoril potrebu dať svojim slovám väčšiu váhu.

A možno je koreň niekde úplne inde.

Celý život som pracoval ako programátor. A to človeka naučí myslieť veľmi špecifickým spôsobom. Vo svete programovania neexistuje „tak trochu správne“ riešenie. Kód funguje alebo nefunguje. Chyba je chyba. Podmienka platí alebo neplatí.

Ak niečo nedáva zmysel, je to chyba.
Ak existuje lepšie riešenie, je prirodzené ho prijať.
Ak sa mýlim, je normálne to opraviť.

A presne takto často pristupujem aj k argumentom.

Ak niečo dáva logiku, prijmem to.
Ak mi niekto vysvetlí chybu, nemám problém ustúpiť.
Ak existuje presnejší pohľad, je pre mňa prirodzené ho akceptovať.

Lenže život nie je programovací jazyk.
Ľudia nefungujú ako algoritmy.

Keď sa argument stane „pravdou“

Keď som o niečom presvedčený, moja energia smeruje do vysvetlenia. Nie preto, že by som chcel druhého človeka presvedčiť za každú cenu. Skôr preto, že mi pripadá dôležité, aby veci dávali zmysel.

Lenže táto energia sa niekedy prenesie aj do hlasu. A človek oproti mne už nepočuje len slová. Počuje ich silu. A tú si môže vyložiť ako hnev, aj keď v mojom vnútri žiadny hnev nie je.

Keď niekto povie, že dva a dva sú tri, vo mne sa automaticky spustí potreba vysvetliť, prečo sú to štyri. Nie preto, že by som chcel vyhrať diskusiu. Ale preto, že mi to jednoducho nesedí v logike sveta.

A práve tu vzniká napätie. Pre mňa je to oprava chyby. Pre druhého človeka to môže byť pocit, že opravujem jeho.

Keď príde spätná väzba

Existuje však ešte jedna rovina, ktorá je pre mňa veľmi citlivá. Keď ma na zvýšený hlas upozorní niekto z blízkych ľudí, ktorí ma poznajú, často sa vo mne spustí úplne opačná reakcia, než by som čakal. Namiesto zamyslenia príde podráždenie. Niekedy až hnev. Nie preto, že by som sa hneval na nich. Ale preto, že vo vnútri cítim silnú potrebu vysvetliť, že to nie je tak, ako to vnímajú.

Že ja sa nehnevám.
Že ja len argumentujem.

Akoby som v tej chvíli chcel brániť rozdiel medzi tým, čo prežívam, a tým, čo na mne vidia. Až neskôr si uvedomím, že ten druhý človek ma nehodnotil. Len opísal, ako som pôsobil. A ja som to zobral osobne.

Možno nejde o hlas

Postupne si začínam uvedomovať jednu vec. Možno to vôbec nie je o hlasitosti. Ani o hneve. Ani o argumentácii. Možno je to skôr o tom, že mám silnú potrebu, aby veci dávali zmysel. A keď niečo zmysel nedáva, prirodzene sa to snažím „opraviť“. Vysvetliť to, čo považujem za zrejmé.

Medzi pravdou a človekom

Nie každý rozhovor je hľadanie pravdy. Niekedy ľudia nehľadajú opravu. Hľadajú porozumenie. A niekedy dokonca len prijatie toho, že ich názor existuje, aj keď nie je presný.

Pravdepodobne mojou úlohou nie je naučiť sa hovoriť tichšie. Ale naučiť sa rozlišovať, kedy má zmysel vysvetľovať a kedy stačí nechať veci plynúť. Kedy je dôležitejšia pravda. A kedy je dôležitejší človek oproti mne.

A ja stále nepoznám odpoveď, je to lekcia, ktorú sa stále ešte len učím.