S pribúdajúcimi rokmi sa človek učí vážiť si jednoduché veci — krátky telefonát, smútok i smiech v hlase, vôňu domova, ktorý zostáva rovnaký, aj keď ja som momentálne inde. Tento text je o mojej mame, o rozhovoroch na diaľku a o tom, že láska rodiča nikdy nezoslabne, iba sa ticho presunie do spomienok, hlasov a príbehov.

Mama

Dnes som volal s maminkou. Keďže som väčšinou mimo Slovenska, snažím sa jej aspoň každý deň zatelefonovať.

Včera, keď sme sa rozprávali, cítil som, že bola veľmi smutná. Viem, že plakala, hoci to nechcela priznať – a ja som sa jej na to radšej nepýtal. Bola „pozrieť dedka“ – môjho nebohého ocina – na cintoríne.

Dnes už mala, na moju veľkú radosť, veselší hlas. Sama mi povedala, že jej dedko veľmi chýba. Niekedy sa cíti sama a opustená.

Našťastie, mám skvelú sestričku, ktorá ju navštevuje, hoci aj ona má toho veľa. A z Banskej Bystrice do Žiliny to nie je práve na skok. Veľmi si to vážim a moc ju za to ľúbim. Sám mám občas výčitky svedomia, že prídem domov len zriedka.

Viem, že keby som bol doma, maminka by mala opäť pocit, že sa môže o niekoho starať. Ja by som síce pribral pár kíl, ale ona by bola spokojná.

Pred pár dňami som sa dozvedel, že ju navštívila moja staršia dcéra so svojou malou dcérkou. Prababka sa z nej nesmierne tešila. V telefóne mi s radosťou rozprávala, aká je malá zlatučká, že spolu varili, a ako jej to urobilo deň krajším.

V ten istý deň jej volala aj moja najmladšia dcérka – potrebovala do školy nejaký príbeh od starých rodičov. A v tomto je moja mama úžasná. Okamžite chytila pero a napísala jej príbeh, ktorý zažila, keď bola ešte malinká. Potom jej ho vyrozprávala do telefónu. A keďže je moderná doba, moja dcérka si ho nahrala.

Príbeh mojej mamy (prepísaný zo zvukovej nahrávky)

Teraz vám napíšem príbeh, ktorý mi rozprávala moja babka Melanka. Bola ešte malá, ešte nechodila do školy. Na jar už bolo vonku pekné počasie, jej dedko sa chystal ísť prvýkrát na pole s kravičkami. Mali jednu starú kravičku, ktorá sa volala Ribena, a druhú, veľmi mladú, tá sa volala Ružena. Ružena išla prvýkrát na pole.

Babka Melanka tiež chcela ísť na pole s dedkom a kravičkami. No babke Melanke sa jednalo hlavne o to, že mali nachystaný na pole krajíček do batôžka. Boli veľmi chudobní, a babka Melanka sa tešila, že bude mať uvarené vajíčko, kúsoček slaniny a chleba.

Ráno veľmi skoro vstala s dedkom. Dedko išiel do maštale a vypustil kravičky von. Stará kravička bola veľmi poslušná, no tá mladá začala skákať a bežať. Dedko ju naháňal a babka Melanka sa veľmi bála a plakala. Potom bežala za dedkom a kravičkami a prosila ho, aby jej dal ten krajíček, že sa bojí, že ide domov.

Dedko ju mal veľmi rád. Krajíček, vajíčko, chleba a tri malinké kúsky slaniny jej dal do ruky. A povedal babke Melanke, že sa na ňu nehnevá, aby išla domov. On musí ísť s kravičkami na pole, aby sa napásli, aby mali večer mliečko. Babka Melanka bola nakoniec spokojná – veď jej išlo hlavne o ten krajíček…

Vtedy som si opäť uvedomil, aké je obrovské šťastie mať takúto obetavú mamu. Mamu, ktorá celý život žije pre rodinu, pre radosť druhých, pre lásku, ktorú nikdy neprestane rozdávať.

Ďakujem z celého srdca – jej aj mojej rodine.

Ticho po rozhovore

Niekedy po telefonáte s mamou zostane v mojej izbe zvláštne ticho. Nie smutné, skôr naplnené – ako keď doznie niečo, čo si nechceš vypnúť, len to ešte chvíľu počúvaš v sebe. A ja viem, že kým bude znieť ten jej známy hlas, aj z diaľky bude domov stále nablízku.