Myslím, že to pozná takmer každý z nás. Niekedy si človek prečíta alebo vypočuje pár myšlienok, ktoré sa ho dotknú viac, než by čakal. Nie preto, že by hovorili niečo nové, ale preto, že presne pomenujú pocit, ktorý v ňom už nejaký čas potichu žije. Zastavia ťa. Prinútia ťa spomaliť a zamyslieť sa. A zrazu si uvedomíš, že sa ťa týkajú osobne.

Sú o vzťahoch, ktoré neopravujeme. O bolesti, pred ktorou utekáme. O odvahe vystúpiť z miesta, kde síce vieme prežívať, ale už dávno tam nerastieme. A sú aj o čakaní na odpovede, ktoré neprichádzajú.

O veciach, ktoré neopravujeme

Žijeme v zvláštnej dobe. Túto vetu počúvam v poslednom čase pomerne často. Je to naozaj tak? Myslím, že áno. V minulosti sme veci opravovali, dnes ich, keď prestanú fungovať, väčšinou jednoducho vymeníme. Je to rýchlejšie, pohodlnejšie a bez veľkej námahy. Oprava si však vyžaduje čas, trpezlivosť a ochotu pozrieť sa na problém zblízka. A možno práve preto sme si tento prístup nenápadne preniesli aj do vzťahov. Keď sa objaví prasklina, častejšie hľadáme únik než riešenie. Odísť je jednoduchšie než zostať. Zostať totiž znamená rásť. A rast nás skôr či neskôr prinúti pozrieť sa nielen na toho druhého, ale aj na seba.

Ak mám byť k sebe úprimný, často neopravujem. Skôr váham. Alebo utekám. A keď utekám, kladiem si otázku, z čoho mám vlastne strach. Postupne si uvedomujem, že výmena „vonkajška“ nič nemení, pokiaľ nespoznám svoje vlastné „vnútro“.

Bolesť ako súčasť blízkosti

Keď sa rozhodnem zostať, musím rátať aj s tým, že to nebude bez bolesti. Blízkosť totiž nie je len o istote a pokoji. Je aj o chvíľach, keď sa dotkne miest, ktoré by som najradšej obišiel. Láska nie je zárukou šťastia, ale je príležitosťou byť skutočný. A práve vtedy niekedy bolí. Nie preto, že by bola nesprávna, ale preto, že je pravdivá. Čoraz viac si uvedomujem, že samotná bolesť nie je tým najhorším. Horšie je zatvoriť sa pred ňou natoľko, až človek prestane cítiť čokoľvek. A tak sa pýtam – čo je vlastne bezpečnejšie? Riskovať bolesť a žiť naplno, alebo sa celý život chrániť a postupne sa vnútorne vyprázdňovať?

Keď odpovede neprichádzajú

Možno práve v tejto otázke prichádza moment, keď už viem, že nie všetko musí mať odpoveď. Že niektoré veci sa nedajú pochopiť, len prijať. Nie každý príbeh sa uzavrie a nie každá bolesť príde s vysvetlením. Učím sa nechať veci tak. Neočakávať. Nepátrať po dôvodoch. Nečakať, že všetko dopadne presne podľa mojich predstáv. A nie vždy čakať na vysvetlenie. Pretože niekedy je jediným posunom to, že sa prestanem držať otázok, na ktoré odpoveď nikdy nepríde. Učím sa, no nie vždy sa mi to zatiaľ darí …

Krok vpred

Postupne mi dochádza, že nejde len o vzťahy. Ide o spôsob, akým žijem svoj život. O miesta, v ktorých zostávam len preto, že sú mi známe. O rozhodnutia, ktoré odkladám, lebo zmena by bolela viac než zotrvanie. Je to pohodlnejšie? Nemyslím. Skôr len predvídateľnejšie. Viem, čo môžem čakať. A aj viem, že mi to už nič nové nedáva. A tak častokrát prežívam, namiesto toho, aby som rástol.

Ak chcem, aby sa v mojom živote niečo pohlo, výmena kulís a ľudí okolo mňa nič nerieši. Skutočná zmena sa začne vo chvíli, keď sa odvážim vystúpiť z minulosti, ktorá ma síce formovala, ale nemôže ma donekonečna definovať. A možno práve vtedy sa začnem učiť žiť inak – vedomejšie, pravdivejšie, s väčšou zodpovednosťou za to, kam kráčam.