Po dni, keď som obdivoval, čo dokáže vytvoriť mráz, voda a čas… po chvíľach, keď som premýšľal nad rozdielom medzi tým, čo tvorí človek, a tým, čo tvorí príroda… prišla ešte jedna bodka.

Tichá. Zelená. Pulzujúca.

Aurora.

Prvýkrát som ju zažil v Älvsbyne. Vtedy to bol splnený sen. Niečo, čo som si dlho predstavoval a zrazu som stál pod tým – živé, pohyblivé, neskutočné.

Tentoraz už nebola snom. Bola čerešničkou na torte tohto výnimočného dňa.

Stál som vonku. Zima mi zaliezala pod bundu. Pozoroval som. Vnímal. Dýchal. Nebolo treba hovoriť.

Neskôr v hlave sa mi začali vynárať otázky

Čo dokáže vytvoriť niečo také?

Je to len fyzika? Nabité častice, magnetické pole, reakcia atmosféry? Alebo je za tým niečo viac?

Boh?
Niečo nadpozemské?
Nadprirodzené?
Existuje niečo väčšie ako my?
Alebo je to len ilúzia?

No ak je ilúzia schopná vyvolať v človeku takú radosť, potom je možno skutočnejšia než mnohé veci, ktorých sa denne dotýkame.

A potom mi napadlo – možno je úplne jedno, ako to vzniká.

Možno podstata nie je v odpovedi, ale v pocite.

V tom pohľade, keď si uvedomíš svoju malosť.
V tom okamihu, keď sa prestaneš snažiť všetko vysvetliť.
V tom momente, keď prijmeš, že niektoré veci jednoducho sú.

Ten večer nebol len o fotografiách.
Nebolo to o dôkaze.
Nebolo to ani o tom, že som auroru už raz videl.

Bol to moment. Jedinečný. Neopakovateľný.

A keď sa svetlá pomaly vytrácali z oblohy, uvedomil som si, že deň, v ktorom ľad tvoril umenie a príroda ukazovala svoju silu, sa skončil tým najkrajším spôsobom.

Aurorou.