Dnes som len tak jazdil po úzkych cestách severne a západne od Barcelony. Tak som sa ocitol na ceste vedúcej z El Pont de Vilomara cez oblasť zvanú River Park smerom na Rocafort, malú kamennú dedinku ukrytú v kopcoch neďaleko Barcelony.

Netušil som, že na tak krátkej vzdialenosti môžem zažiť toľko kontrastov – z bujnej zelene do vyprahnutej pustatiny, a z nej zas späť do života. Táto cesta vo mne zanechala viac, než len niekoľko fotografií.

Zelená krajina, ako ju poznáme

Na začiatku cesty nič nenasvedčovalo tomu, že by ma malo čosi prekvapiť. Typickú stredomorská scenéria. Okolie pôsobilo pokojne – borovicové porasty, kríky, suchomilné rastliny, ktoré však napriek letu pôsobili živo.

Náhla zmena: vyprahnutosť, skaly a stromy ako zhorené

Ale potom sa to zlomilo. Ako by niekto vypol vodu. Vegetácia sa zrazu vytratila, krajina zhrubla, stala sa kamenistou. Stromy, ktoré tu ešte pred chvíľou vytvárali tieň, sa zmenili na suché kmene. Niektoré vyzerali, akoby ich v minulosti zasiahol požiar – čierne, ohnuté, bez listov.

V tej chvíli som si uvedomil, že prechádzam miestom, ktoré možno zasiahla prírodná pohroma. Ale aj bez toho – táto krajina pôsobila surovo a silne, človek sa tu cíti malý, nevýrazný. Zastavil som auto a len som sa díval – fascinovaný okolím.

River Park / Rocafort, Španielsko

Domy na kopcoch: akoby sledovali dolinu

A v tom všetkom som si všimol niečo, čo celú scénu ešte viac umocnilo – domy roztrúsené vysoko na kopcoch. Niekoľko z nich stálo osamelo, ďalšie boli združené do menších usadlostí. Vyzerali, ako by celé tie kopce strážili, alebo čakali na svojich majiteľov, ktorí možno prídu, možno nie.

Kto tu žije? Ako tu prežívajú leto? Aký výhľad majú každé ráno? Tie domy mali niečo do seba – niečo, čo núti človeka snívať o živote mimo civilizácie, bližšie k zemi a ďaleko od hluku.

Návrat života a príchod do Rocafortu

A potom – tak, ako to začalo – sa krajina zmenila znova. Po niekoľkých stovkách metrov sa znovu objavili stromy, kríky, trsy trávy. Cítil som, ako sa všetko akoby zjemňuje. Aj vzduch bol iný. A zrazu som zbadal Rocafort.

Dedinka sa zjavila nečakane, ale pôsobila, akoby tam bola odjakživa. Uprostred zelene, so svojimi kamennými múrmi, úzkymi uličkami a tichom, ktoré vás obalí, akonáhle otvoríte dvere auta. Bol to ten typ miesta, kde netreba slová.

Rocafort je malý, ale má dušu. Nie je to miesto, kam sa hrnú davy, a práve preto pôsobí autenticky. Domy sú z kameňa, niektoré obrastené viničom alebo starými kvetmi. Na uliciach som stretol len dvoch ľudí. Usmiali sa. To stačilo.

Zaujal ma aj jeden konkrétny dom – na jeho fasáde boli staré slnečné hodiny, starostlivo namaľované, možno ešte z dôb, keď si ľudia čas odmeriavali svetlom a tieňom. Aj v takomto detaile bolo cítiť minulosť, ktorú si táto dedinka uchováva s pokorou.

Miesto, ktoré zostane v pamäti

Táto cesta ma naučila, že aj krátke výlety dokážu prekvapiť. Na pár kilometroch som prešiel zo života do ticha, zo zelene do sucha, z vyprahnutosti do pokoja. Niečo medzi tým zostalo aj vo mne – ako zážitok, ktorý si budem pamätať.

Ak budete niekedy v tejto oblasti a zatúžite po výlete mimo hlavných trás, odporúčam vám túto trasu – z El Pont de Vilomara cez River Park až do Rocafortu. Možno vás prekvapí rovnako, ako mňa.