Každý chlap má v živote moment, keď si povie: “Toto je možno zlý nápad… ale už som príliš ďaleko, aby som cúvol.”

Bolo to v deň, keď kolega vytiahol vetu: „Dáme Surströmming?“ Úprimne? Mňa by to ani nenapadlo. Ja som bol v živote spokojný s tým, že viem, ako chutia jedlá, ktoré neskúšajú utiecť z konzervy zápachom.

Ale nápad padol. A mužská zvedavosť je silná vec.

Surströmming(kyslý sleď) je tradičné švédske jedlo z fermentovaných sleďov z Baltského mora. Je známe najmä pre extrémne intenzívny zápach, ktorý sa uvoľní pri otvorení konzervy. Tento spôsob prípravy pochádza zo 16. storočia, keď bolo potrebné uchovať ryby dlho bez veľkého množstva soli –fermentácia bola jednoduché riešenie. Vo Švédsku má surströmming aj svoju sezónu: nová várka sa obyčajne predáva od tretieho štvrtka v auguste a traduje sa to ako surströmmingspremiär. Hoci zápach môže mnohých odradiť, fanúšikovia ho tradične jedia vonku a podávajú ho napríklad na tenkom švédskom chlebe (tunnbröd) s varenými zemiakmi, cibuľou a kyslou smotanou či inými doplnkami. Pre cudzincov je to skôr „výzva a zážitok“ než bežné jedlo, ale pre veľa Švédov ide o kulturnú a spoločenskú tradíciu.

Predavačka, ktorá vedela viac než my

Keď kolega tú konzervu kupoval, predavačka sa na neho pozrela tým typom úsmevu, ktorý hovorí: “Vy ešte neviete, do čoho idete.” A medzi smiechom poznamenala, že to treba otvárať mimo bývania. To nebolo odporúčanie. To bolo varovanie.

Možno to bol moment, keď sme to mali vrátiť späť do regálu a ísť si kúpiť „keksíky“. No nevrátili. Konzerva išla s nami. A potom… ležala dva dni nedotknutá. Prečo? Lebo odvaha je krásna vec. Ale pach fermentovanej ryby má silnejšiu osobnosť než my.

Dva dni mentálnej prípravy

Tie dva dni neboli obyčajné. To bola psychologická príprava na špičkovej úrovni. Obaja sme pozerali videá ako to správne otvárať, ako to jesť, ako prežiť 😊

Ja osobne som sa mentálne nastavoval štýlom: “Je to len ryba. Ľudia to jedia. Neumreli. Asi.”

Otvorenie: okamih pravdy

Rozhodnutie padlo na parkovisko. Nie doma. Nie pri ľuďoch. Nie tam, kde by nás poznali. Zima. Prázdno.

Kolega sa pripravil dôkladne. Vytiahol žlté gumené rukavice. Také tie, čo už samy o sebe hovoria: “Dnes sa bude diať niečo, čo si nechceš nechať na koži.”

Otvoril konzervu. Opatrne sa k nej naklonil a to ho doslova zlomilo. Grimasa, ktorú vystrúhal, sa nedá opísať, len archivovať. Bol to výraz človeka, ktorému nos práve podal výpoveď. Tváril sa, akoby mu niekto pod nos strčil históriu všetkých pokazených obedov sveta naraz.

A ja? Zatiaľ som to pozoroval z úctivej vzdialenosti. No prišiel rad i na mňa. Možno mráz. Možno tie dva dni mentálnej prípravy. Možno fakt, že môj čuch nikdy nepatril medzi elitné zmysly. Ale čakal som horšie. A to ma vystrašilo viac než ten pach. V duchu som si hovoril: “Veď… dá sa. Všetko je to v hlave.”

Súboj jazyk verzus hlava

Kolega ochutnal prvý. Sekunda. Dve. A ryba letela z úst rovno do snehu. Nevedel som, či sa mám smiať alebo plakať.

A ja? Dal som to do úst. S odporom. So zadržaným dychom. Telo kričalo nie. Hlava hovorila vydrž. A potom som si uvedomil niečo šokujúce. Chuťovo to vôbec nie je katastrofa. Slané. Intenzívne. Niečo ako slanečky, len s inou minulosťou, s iným príbehom.

Keď kolega videl, že som to nevypľul, jeho mužská česť mu nedovolila ustúpiť. Dal si znovu. Tentoraz to bravúrne zvládol.

Zvyšok putoval okamžite do kontajnera. Rukavice. Vidlička. Bez diskusie. Bez lúčenia.

Možno sme to robili zle… alebo veľmi správne

Možno keby sme to jedli podľa návodu – s chlebom, prílohou, smotanou a so štipcom na nose – bol by to dokonca zážitok na úrovni „zaujímavé jedlo“.

Stáli sme v zime na parkovisku, pozerali na seba a vedeli sme jedno:

Toto nebolo o jedle.
Toto bol skvelý nápad.
Toto bol zážitok.
Toto stálo za to.

Každopádne – surströmming – rešpekt. Ale nabudúce si dám radšej kávu 😊