Dnes ráno vyrážam radšej zavčasu. Po včerajších peripetiách si nechcem nič komplikovať. Predo mnou je dlhší presun smerom na sever, konkrétne do malej dedinky Estissac, juhovýchodne od Paríža.

Na prehliadku mesta Bordeaux, v ktorom som prenocoval, mi už nezostáva čas. No niečo ma predsa len ťahá von – štadión miestneho futbalového klubu. Je len na skok od hotela, takže si ho idem aspoň obzrieť.

Mohutná, moderná stavba sa predo mnou vynára z tmy. Architektúra štadióna je skutočne výnimočná – iná než všetky, ktoré som doteraz videl. Škoda len, že nie je ani trochu osvetlený. Areál je zatvorený, takže si robím aspoň pár záberov z diaľky. Našťastie, môj mobil zvláda fotenie v noci celkom dobre.

Tento štadión, Stade de Bordeaux (oficiálne Matmut Atlantique), bol otvorený v roku 2015 a má kapacitu vyše 42-tisíc divákov. Navrhli ho známi architekti Herzog & de Meuron – tí istí, čo navrhovali aj Allianz Arénu v Mníchove. Je jedným z najmodernejších štadiónov vo Francúzsku.

Keď som tam stál v tme, spomenul som si, že práve tu odohralo Slovensko svoj zápas proti Anglicku na EURO 2016. Ten výsledok – 0:0 – si pamätám dodnes. Zrazu to miesto dostalo pre mňa úplne iný rozmer.

Opúšťam Bordeaux a pokračujem na cestu. Ešte počas jazdy zachytím niekoľko snímok pôsobivého mosta ponad rieku tečúcu mestom. Myslím, že ide pravdepodobne o jednu z dominánt mesta.

Pri písaní tohto článku som sa z internetu dozvedel, že sa jedná o most Pont d’Aquitaine, ktorý je monumentálne visutý ponad rieku Garonne. Je jedným z hlavných dopravných spojení na okraji Bordeaux a svojou konštrukciou pripomína americké mosty – nie nadarmo sa mu hovorí aj „francúzsky Golden Gate“. Otvorený bol v roku 1967 – ten rok má niečo do seba 🙂 – a patrí medzi najdlhšie visuté mosty vo Francúzsku.

Pomaly sa začína brieždiť. Ranné zore sú ako vždy magické. Tie farby sa mi nikdy nezunujú.

Keď sa blížim k mestu Saintes, slnko sa konečne vyhupne nad horizont. Zastavujem na najbližšom parkovisku vedľa diaľnice – aj tak si potrebujem dobiť auto. Sedím, pozorujem, ako sa svetlo rozlieva krajinou, a cítim, ako mi tento pohľad dobíja nielen batériu v aute, ale aj tú moju vnútornú.

Cesta ďalej je dlhá a, úprimne, dosť monotónna. Ospalo sa ťahá krajina za oknom, ničím neprerušovaná viac-menej rovina. Jediné, čo ma vyrušuje, sú veterné elektrárne. Stále som si na ne nezvykol – a navyše väčšina z nich ani momentálne nefunguje.

Popoludní konečne dorážam do Estissacu. Som unavený a teším sa, že si konečne oddýchnem. Ale čaká ma nepríjemné prekvapenie – na bráne ubytovania visí zámok. Domček, rezervovaný cez Booking, je zamknutý a telefónne číslo nefunguje. Zisťujem aspoň to, že check-in je možný až od 19:00. A teraz je len niečo po druhej…

Čo teraz? Pozriem do mapy a vidím, že len pár kilometrov odtiaľto sa nachádza mestečko Troyes. Sadám späť do auta a vyrážam tam – možno si aspoň niekde dám kávu.

Na kraji mesta ma zaujme miestna boulangerie – kombinácia pekárne, kaviarne a cukrárne. Vstupujem a okamžite ma očarí atmosféra: priestranná, vkusne zariadená, útulná. Obsluha je milá. Vo Francúzsku sa objednáva väčšinou pri pulte a všetko si nesiete sami – žiadni čašníci. Zvyknúť si na to netrvá dlho, keď máte v ruke dobrú kávu a čerstvé pečivo.

V duchu si hovorím – ešteže som sa nemohol ubytovať hneď. Možno by som toto miesto ani neobjavil. Niekedy naozaj platí, že všetko zlé je aj na niečo dobré.

Podvečer sa vraciam späť do Estissacu. Našťastie tentoraz s ubytovaním nie je žiadny problém.
Na moje prekvapenie ma ubytovali v malom záhradnom domčeku – takzvanom tiny house.
Vždy ma lákalo vyskúšať si tento zaujímavý koncept bývania, a teraz mám konečne možnosť zažiť ho na vlastnej koži, hoci len na jednu noc.

Domček stál na konci záhrady, obklopený zeleňou a jemným večerným šumom stromov. Zvonku pôsobil útulne a minimalisticky – len pár metrov štvorcových, no vnútri prekvapivo premyslený priestor. Kuchynský kút, malý stolík, poličky na každom dostupnom centimetri a rebrík vedúci k miestu na spanie.

Bolo to príjemné a útulné, no musím priznať, že priestor na spanie by som uvítal o niečo vyšší.
Pocitovo bol až príliš stiesnený – ako keby som spal v malej skrinke s mäkkým matracom.
Napriek tomu to malo svoje čaro. Ráno som otvoril dvere priamo do záhrady, cítil čerstvý vzduch a uvedomil si, že aj takto skromné bývanie dokáže poskytnúť všetko potrebné… a možno aj trochu viac pokoja, než sme zvyknutí v bežných domoch.

Možno práve v takýchto malých priestoroch si človek najlepšie uvedomí, že skutočný komfort netvoria metre štvorcové, ale pocit domova.