Keď som pred časom písal článok „Pozdraviť, poďakovať, poprosiť… a usmiať sa“, nebola to žiadna filozofia. Skôr obyčajné zamyslenie nad tým, ako sa k sebe správame v každodenných drobnostiach. Nad vecami, ktoré by mali byť samozrejmé, no čoraz častejšie nie sú.
V posledných dňoch som sa párkrát zastavil na benzínovej pumpe Slovnaft v Žiline, na ulici Vysokoškolákov. Úprimne – nečakal som nič. Len niečo kúpiť, zaplatiť, pokračovať ďalej.
A predsa to výnimočné bolo.
Keďže vonku snežilo, snažil som sa očistiť si topánky od snehu na vstupnej rohožke. Považujem to za prirodzené, som tak naučený. Spoza pokladne sa ozval hlas, už si to moc nepamätám, ale niečo v tom duchu, že to pre nich nie je obvyklé, že si to vážia. Bolo to také bezprostredné, až ma to príjemne zaskočilo.
Žiadna hraná zdvorilosť, žiadny naučený scenár. Ale skutočný úsmev, nie ten naučený „pracovný“. Nič nasilu. Len obyčajná ľudskosť. Mal som pocit, že som tam vítaný ako človek, nie ako položka v systéme.
Zrazu som si uvedomil, že presne toto som mal na mysli, keď som písal ten predošlý článok. Že slušnosť nie je slabosť. Že úsmev nie je zbytočný. A že keď človek pozdraví, poďakuje a správa sa s rešpektom, často sa mu vráti viac, než čaká.
Nešlo o veľké gestá. Práve naopak. O drobné momenty medzi regálmi a pokladňou, ktoré dnes nie sú samozrejmé – pozdrav, tón hlasu, pohľad do očí.
Nie je to o značke. Je to o ľuďoch.
Ďakujem.
Možno je to pre niekoho maličkosť. Ale presne z takýchto maličkostí sa skladá náš deň. A niekedy aj tiché uistenie, že ľudskosť tu ešte stále je.
