Ráno sa začalo poruchou a nervozitou, no deň nakoniec priniesol vďaku, pokoj a ticho Atlantiku. Z technického problému sa stala neplánovaná cesta, ktorá ma priviedla k nečakaným stretnutiam, priateľskej pomoci cudzích ľudí a k zvláštnemu miestu pri Bilbau – opustenej jadrovej elektrárni Lemóniz, kde sa minulosť stretáva s vetrom a vlnami.

Deň, ktorý sa nezačal podľa plánu

Dnešný deň nezačal najlepšie. Mal som technický problém s autom – z nejakých dôvodov sa mi znížila kapacita jednej z batérií, ktoré sú dôležité pre správny štart systému. Kým som to opravil, trvalo mi to takmer šesť hodín.

Našťastie mám skvelého šéfa, ktorý mi ochotne radil cez telefón, aj keď práve cestoval do Japonska (snáď sa tam raz dostanem aj ja). Bez jeho pomoci by som pravdepodobne nenašiel a neodstránil chybu.

Veľká vďaka patrí aj „domácemu“, ktorý mi nezištne pomohol – priniesol štartovacie káble, použil svoje auto a dokonca priviezol aj manželku, ktorá vedela po anglicky, keby bolo treba niečo prekladať. Obaja boli nesmierne milí. Neskôr mi dokonca písali, či sa nezastavím – varili miestnu fazuľovú špecialitu. Zdvorilo som odmietol, pretože som mal až do večera ďalšie pracovné povinnosti.

Cesta okolo pobrežia

Poobede som sa konečne vydal autom okolo pobrežia až do Bilbaa. Nebol čas často zastavovať, ale sem-tam som neodolal a odfotil som si niektoré nádherné výhľady na Atlantik. Na niektorých plážach sa ešte kúpali a opaľovali pravdepodobne miestni – a prečo nie, veď bolo slnečno a teplomer v aute ukazoval príjemných 27 °C.

Jadrová elektráreň, ktorá nikdy nezačala

Cestou som narazil aj na zvláštne betónové stavby obrastené zeleňou. Pozerám do navigácie a vidím názov „Lemoniz Nuclear Powerplant“. Rozmýšľal som, čo to môže byť… a AI mi dala odpoveď.

Jadrová elektráreň pri obci Lemóniz bola už takmer dokončená, no nikdy nebola uvedená do prevádzky. V 70. a 80. rokoch sa stala symbolom odporu voči jadrovej energii v Španielsku, najmä v Baskicku. Projekt sprevádzali masové protesty, politické napätie a teroristické útoky skupiny ETA, ktoré si vyžiadali životy niekoľkých pracovníkov. V roku 1984 vláda vyhlásila moratórium na nové jadrové elektrárne, čím bol projekt definitívne ukončený. Dnes areál stojí opustený na úpätí útesov, zarastený vegetáciou a vystavený vetrom z oceánu. Občas sa objavia návrhy na jeho nové využitie – napríklad ako akvakultúrne centrum či priemyselný park – no zatiaľ zostáva mementom jednej neuskutočnenej éry španielskej energetiky.

Dnes tam vládne ticho – len šum vetra a hukot vĺn narážajúcich na útesy. Ťažko uveriť, že toto miesto bolo kedysi symbolom veľkých ambícií, ale aj obáv a tragédií. Betónové múry stoja ako nemý svedok doby, keď sa Španielsko rozhodovalo, kam bude smerovať jeho energia – doslova aj obrazne. Pre mňa to bol zvláštny moment – stáť na mieste, kde sa mieša minulosť s prítomnosťou a kde sa príroda pomaly vracia po svoje.

Krátka zastávka v El Puerto

O niečo ďalej som sa zastavil v malom prístave El Puerto, kde sa na hladine hojdali rybárske lode a v okolí bolo cítiť vôňu mora zmiešanú so soľou a naftou. Miesto malo pokojný rytmus. Všade bolo cítiť tú typickú baskickú jednoduchosť.

Aj keď sa deň nezačal ideálne, nakoniec priniesol viac, než som čakal – nových ľudí, zaujímavé miesta a pocit, že aj z problémov môže vzniknúť niečo pekné.