Niektoré obrazy z ciest v nás zostanú dlhšie než iné. Nie preto, že by boli veľkolepé, ale preto, že v nich nájdeme niečo, čo nám pripomína nás samých. Taký bol aj môj pohľad na jedného psíka, ktorý ležal každý deň na tom istom mieste pred domom, keď som prechádzal okolo.

Keď stačí zdvihnúť len jedno ucho

Väčšinou, keď som odchádzal z apartmánov Larrago, kde som bol ubytovaný posledné dni, prechádzal som okolo jednej samoty. Na betóne pred domom tam vždy ležal pes. Asi strážca domu, vravím si.

No vždy ma zarazila jedna vec – keď som išiel okolo, prakticky sa ani nepohol. Ledabolo zdvihol jedno ucho a to bolo všetko.

V rasách psov sa nevyznám a neviem ani odhadnúť ich vek. Ale tento psík… ten už má podľa všetkého niečo za sebou.

Keď sa ten obrázok zopakoval niekoľkokrát, uvedomil som si, že sa na mňa vlastne tak trochu podobá. Nie len svojou krásou (to myslím samozrejme ironicky, je krajší), ale aj pohľadom na svet.

Keď som bol mladší, chcel som byť všade

Skákal som sem a tam, „brechal“ na všetko a na všetkých – v dobrom aj v zlom. Mal som pocit, že musím mať názor na každú vec, zareagovať na každý podnet, bežať za všetkým novým.

A teraz?

Už viem, že mnoho vecí, ktoré som kedysi považoval za dôležité, sú dnes bezpredmetné. Vyberám si len to, čo má pre mňa skutočnú hodnotu – nie hmotnú, ale hlavne vnútornú, pocitovú, duševnú.

Takže som ako ten psík. Jedným uchom sledujem, či má vôbec cenu sa unúvať, aby som reagoval na niečo, čo mi za to nestojí. A on to má vyriešené po svojom – veľmi dobre vie, že nejaký šofér v okoloidúcom aute nestojí za námahu, aby sa len postavil. Samozrejme, až do tej chvíle, keď som vystúpil z auta a rozhodol sa, že si ho odfotím (beťár jeden 😊).

Jeden z mojich učiteľov zo školy má na svojom blogu motto: „Čo nemáme, to nepotrebujeme.“ A práve v tom cítim aj odkaz toho psíka. Niekedy sa totiž zbytočne naháňame za vecami, ktoré by nám v skutočnosti len pridávajú hluk do života. Keby boli skutočne dôležité, našli by si cestu k nám samy – tak, ako si ten psík našiel svoj pokoj. Nie preto, že mu nič nechýba, ale preto, že už vie, čo má a čo nepotrebuje.

Život je úžasný učiteľ

Šťastie nie je v tom, čo som získal, ale v tom, čo už nepotrebujem. A to, čo potrebujem, už dávno mám – čas, pokoj, zdravie, blízkosť milovaných osôb.