Keď som polárny kruh prechádzal prvýkrát, prešiel som ním bez povšimnutia. Až neskôr mi došlo, že som prekročil pomyselnú hranicu severu bez toho, aby som sa na chvíľu zastavil. A tak som sa rozhodol vrátiť.
Návrat kvôli zastaveniu
Z miesta ubytovania v Puoltikasvaara som vyrážal až popoludní. Neponáhľal som sa. Cieľ bol jasný – doraziť tesne pred príchodom tmy. V predstavách sa mi odvíjal obraz, ako stojím na polárnom kruhu počas jeho západu slnka.
Cestou ma na jednej z križovatiek „vítal“ zatúlaný sob. Prechádzal sa tam s absolútnou samozrejmosťou, akoby to bola jeho obývačka – a vlastne asi aj bola. Ja som bol ten hosť.
Na pomyselnej čiare
Keď som dorazil na polárny kruh, parkovisko bolo prakticky prázdne. Pre miestnych je to úplne obyčajné miesto. Čiara na mape. Bod medzi mnohými. Pre mňa to však malo inú váhu. Netvrdím, že výnimočnú – veď už som niekoľko dní za polárnym kruhom – no teraz som stál priamo na ňom. Na pomyselnej hranici, ktorá rozdeľuje svet na „tu“ a „tam hore“.
Zapadajúce slnko sa pomaly dotýkalo horizontu. Odfotil som informačné tabule, prázdne parkovisko, aj malý obchodík s kaviarňou. Tá bola zatvorená. Tentoraz som si teda kávu priamo na polárnom kruhu nevychutnal 😊 Možno nabudúce.
Zaujal ma aj hneď vedľa stojaci rodinný dom. Vyzeral úplne obyčajne – ako stovky iných vo Švédsku. No tento stál presne na tej pomyselnej čiare. Premýšľal som, či je bývanie tu niečím iné. Či sa človek ráno zobudí s vedomím, že žije „na hranici“. Alebo je to len dom. Len život. Len každodennosť, ktorá sa odohráva bez ohľadu na zemepisné šírky.
Sever mi dal odpoveď
Cestou späť som sa zastavil v mestečku Jokkmokk, aby som nabil auto. Kým sa batéria dopĺňala, vybral som sa na krátku prechádzku. Studený vzduch som cítil až hlboko v pľúcach – taký ten severský, ostrý, čistý. Na jednom z kruhových objazdov ma čakal zvláštny výtvor zo snehu. Pripomínal mi ženu, no zároveň telo nejakého zvieraťa. Žeby nejaká spojitosť s týmto mestom? Alebo len fantázia niekoho, kto sa so snehom rozhodol zahrať vlastnú hru.
Keď bolo auto nabité, vyrazil som späť. Po pár minútach ma čakalo prekvapenie – polárna žiara. Bola však iná než tie predošlé. Tvoril ju jeden súvislý, meandrujúci pás, tiahnuci sa kilometre nad mojou hlavou. A ja som mal pocit, že jazdím pod nekonečnou zelenkastou riekou na oblohe.
Keď píšem tieto riadky, zisťujem, že niekedy podvedome cítim, že sa musím vrátiť na miesto, ktoré som prvýkrát prešiel bez zastavenia.
Nie preto, že by sa zmenilo ono.
Ale preto, že som sa medzitým pravdepodobne zmenil ja.
Nevrátil som sa kvôli čiare na mape.
Vrátil som sa kvôli sebe.
