Som vo Viedni, pracujem a pri pohľade okolo seba premýšľam: kam vlastne kráčame ako Európa? Kam smeruje Slovensko? Kde sa stala chyba?
Skúsenosti z ciest
Posledné mesiace som strávil prevažne v zahraničí – v Nemecku, Švédsku, Španielsku, Francúzsku, Taliansku, Poľsku, Dánsku, Nórsku či Rakúsku. Keď sa človek pohybuje aj mimo známych turistických miest, všíma si tamojší život a ľudí, začne si skladať vlastný obraz o stave našej „kolísky demokracie“. Nemyslím tým len staroveké Grécko, ale Európu ako takú – kontinent, ktorý bol kedysi sebavedomý a udával tón v hospodárstve, kultúre i politike.
Dnes to tak necítim. Zdá sa mi, akoby Európa čelila stagnácii, vnútornému rozkladu. Ak sa niečo nezmení, obávam sa, že to môže viesť až k rozpadu. Je to možno „tvrdé“ pomenovanie, ale takto to osobne vnímam. A je mi z toho úprimne smutno.
Kedysi som si myslel, že problém je len náš
Kedysi som sa na veci pozeral iba prizmatom Slovenska. Myslel som si, že za stav našej krajiny si môžeme len sami. Do istej miery je to pravda. No dnes viem, že problém je širší. Ako sa hovorí – ryba smrdí od hlavy.
Navonok všetko v poriadku
Áno, na prvý pohľad, sa nič nedeje. Všetko sa javí v poriadku. Ale je to „zhnité“. Bez vízie a cieľov, bez lídrov, bez sebareflexie, bez pokory, bez vlastného názoru. A namiesto vlastného názoru – len nadutosť a podriaďovanie sa iným.
Mohol by som tu začať filozofovať o ekonomickom raste, politike, geopolitickom vplyve, demografii, energetike, byrokracii, polarizácii ľudí či konzumnosti doby. Bolo by to zbytočné. Stačí sa pozrieť späť – ešte pred desiatimi či pätnástimi rokmi Európa vyhlasovala, že bude svetovým lídrom. Dnes skôr dobieha ostatných a napriek tomu sa tvári, že je stále „pupkom“ sveta. Úpadok v priamom prenose.
A čo Slovensko?
Prežijeme ako národ? Zachováme si vlastné hodnoty? Alebo sme už len odrazom Európy v úpadku?
Verím, že odpoveď ešte nemusí byť smutná. Verím, že Slovensko si môže nájsť cestu z tohto marazmu. Že môžeme mať víziu, ktorá nás posunie inam. Prečo? Lebo sme iní, lepší.
