Ráno som vyrazil z Tallinnu. Mesto sa ešte len prebúdzalo. Cesta na východ do mesta Narva ubiehala ticho. Kilometre sa míňali, krajina sa menila nenápadne, akoby ma pripravovala na niečo vážnejšie.
Mesto Narva ma lákalo práve tým, že stojí na hranici. Nielen geografickej, ale aj tej ľudskej. Na brehu rieky Narva River som stál len pár metrov od mosta, ktorý spája a zároveň rozdeľuje – Friendship Bridge. Kontrastný názov k realite. Oplotenie, drôty, ticho. Pocit, ktorý sa nepozerá dobre cez objektív.
Na jednej strane Estónsko, na druhej Rusko. Len rieka medzi nimi. A myšlienka, že niekde v tých desiatkach metrov môžu existovať rodinné väzby, spomienky, minulosť, ktoré kedysi delila len voda – a dnes oveľa viac.
A predsa tam stáli rybári. Trpezliví, sústredení, pokojní. Ryby plávajúce pod hladinou bez hraníc, bez pasov, bez národnosti. Nevedia, kde sa končí jedna krajina a začína druhá. Nedelia sa na estónske a ruské. Paradoxne majú v tomto smere viac rozumu ako samotní ľudia.
Estónska Narva a ruský Ivangorod na mňa pôsobili smutne, ale pravdivo. Ako miesta, ktoré neobviňujú, len ukazujú, kam až môže dôjsť nevraživosť – a aké krehké sú hranice, ktoré si ľudia vytvárajú sami.
