Niektoré dni sa píšu samy od seba. Keď má človek rád futbal, atmosféru štadiónov, architektúru, stačí dobrá trasa a zrazu sa pred vami strieda jeden futbalový chrám za druhým.

Moja cesta z Alsdorfu do Magdeburgu sa presne takto zmenila na malú futbalovú expedíciu – počas jediného dňa som navštívil štyri známe nemecké štadióny: Fortuna Düsseldorf, Borussia Dortmund, Arminia Bielefeld a Hannover 96. Každý z nich bol iný. Inak dýchal, inak pôsobil, inak zapadol do mesta.

Merkur Spiel-Arena – Düsseldorf

Keď som sa blížil k Merkur Spiel-Arene, pôsobila na mňa ako obrovská kovová pevnosť vystavaná zo svetlých panelov a skla. Nenachádza sa priamo v centre mesta, ale v pokojnej časti, obklopená zeleňou a širokými parkoviskami.  Okolie bolo prekvapivo otvorené, až prázdne. Štadión pôsobil pokojne, ako keby čakal na svojich fanúšikov. Zaujal ma jeho moderný charakter. Je to štadión techniky – od zasúvacej strechy až po takmer sterilnú fasádu, ktorá údajne mení farbu podľa svetla. Mal som pocit, že vstupujem skôr do kongresového centra než na futbalový štadión.

Sedačky okolo hracej plochy hrali všetkými farbami. Nedominovala len červená a biela, ktoré sú farbami klubu. Chodby boli široké, prehľadné a pôsobili veľmi organizovane. Nebol to chaotický starý štadión, skôr kultivovaný moderný priestor určený pre rodiny, fanúšikov aj návštevníkov podujatí. Všade som cítil tú povestnú nemeckú „upravenosť“.

Merkur Spiel-Arena bola otvorená v roku 2004. Kapacita futbalových zápasov je približne 54 600 divákov, z toho takmer 10 000 stojacich miest. Má zasúvaciu strechu aj systém vykurovania trávnika, takže sa využíva aj na koncerty či halové podujatia. V minulosti niesla názvy LTU Arena a Esprit Arena, súčasné pomenovanie má od roku 2018. Aréna je známa tým, že pri zatvorenej streche vie počas koncertov vytvoriť jeden z najhlasnejších „indoor“ zvukov v Európe — akoby futbalový kotol dostal vlastný zosilňovač.

Signal Iduna Park (Westfalenstadion) – Dortmund

Kým v Düsseldorfe som mal pocit, že stojím pred priam sterilnou modernou arénou, v Dortmunde som mal od prvej chvíle jasno, že sa nachádzam v srdci futbalového sveta.

Signal Iduna Park pôsobil na mňa priam ikonicky – žlté oceľové pylóny držiace ochrannú ruku nad celým Westfalenstadionom, som poznal predtým len z televízie. Je to štadión, ktorý má svoju auru – je to kultúra, identita, životný štýl. Neviem to ani opísať, treba to zažiť.

Návšteva múzea bol zážitok sám osebe. Dýchalo históriou aj súčasnosťou, presne tak, ako si to človek predstavuje od klubu s takou tradíciou. Fotografie starých tímov, legendy klubu, pamätníky ich úspechov – a samozrejme trofeje. Keď som stál pred nimi, uvedomil som si, koľko emócií sa skrýva za každým úspechom, koľko príbehov predchádzalo každému zlatému poháru. A i keď nie som skalným fanúšikom Borussie, rýchlo som sa naladil na rovnakú vlnu ako domáci priaznivci.

A hneď vedľa štadióna – niečo, čo snáď vidieť len v Dortmunde. Obrovský, dvojpodlažný fan-shop Borussia Dortmund, ktorý je sám o sebe zážitkom. Žiadny malý obchodík so suvenírmi, ale plnohodnotná budova určená výhradne pre fanúšikov. Dve poschodia plné žltej farby, dresov, šálov, kolekcií, exponátov, darčekov a futbalovej atmosféry.

To, čo ma však úplne dostalo, boli pokladne. Nie dve. Nie tri. Minimálne desať. A to okamžite prezrádza, aké „peklo“ tam musí nastať, keď sa pred a po zápase valia tisíce fanúšikov nakúpiť si niečo so znakom BVB. Tá vášeň je cítiť v každom kúte – Dortmund futbalom žije od rána do večera.

Štadión bol otvorený pred MS 1974. Dnešná kapacita je 81 365 divákov, čo z neho robí najväčší futbalový štadión v Nemecku. Za posledné desaťročia prešiel niekoľkými modernizáciami, z ktorých najväčšie prebehli v rokoch 1995–2006. Južná tribúna — „Gelbe Wand“ — je najväčšia tribúna v Európe s kapacitou okolo 25 000 ľudí. Je to futbalový fenomén známy po celom svete.

SchücoArena – Bielefeld

Pri návšteve štadióna Arminie Bielefeld som sa ocitol ako keby v úplne inom svete. SchücoArena je ďaleko menšia. Na rozdiel od gigantických arén Dortmundu či Düsseldorfu má Bielefeld atmosféru klasického mestského štadióna. Pôsobí skromnosťou, ktorá však nie je slabosťou. Skôr naopak. Je to štadión, ktorý dáva pocit blízkosti, prepojenia a autenticity. Je to futbal, ktorý nie je zabalený do lesku a technológií, ale stojí na ľuďoch.

Vyšiel som na tribúnu určenú pre najvernejších skalných fanúšikov – tých, ktorí vytvárajú atmosféru, keď hrá Arminia doma. Prekvapilo ma, že vstup na ňu bol úplne otvorený. Žiadne sedačky, len miesta na státie. Odfotil som si aj miesto „dirigenta“, človeka, ktorý pri zápasoch stojí chrbtom k ihrisku a tvárou k publiku. Ten, kto vedie celý fanúšikovský „orchester“. Bolo príjemné stáť tam, kde zvyčajne stojí on – a predstaviť si celý kotol, celú masu ľudí, ktorá ho sleduje, a uvedomíš si, akú silu má okamih, keď zdvihne ruky a pošle tribúnu do chorálu. Je to miesto, kde sa atmosféra nerodí, ale diriguje.

SchücoArena – historicky známa ako Bielefelder Alm – bola otvorená už v roku 1926. Je to jeden z tradičných futbalových štadiónov v Nemecku s dnešnou kapacitou približne 27 300 miest. Štadión prešiel veľkou obnovou v 90. rokoch a ďalšou modernizáciou v období 2006–2008. Arminia má jedného z najorganizovanejších „capov“ (vodcov kotla) v Nemecku — jeho pódium na hlavnej fan tribúne je známe medzi fanúšikmi aj mimo mesta.

Heinz von Heiden Arena – Hannover

Kým v Dortmunde pulzuje všetko futbalom a v Bielefelde cítiť komunitnú energiu, okolím štadióna Hannoveru sa nesie skôr pokojná atmosféra. Cesta k aréne vedie popri zelených plochách, parku a neďalekej rieke, takže som mal pocit, akoby som sa prechádzal po mestskej promenáde, nie okolo futbalového štadióna.

Heinz von Heiden Arena má kruhovitý, veľmi harmonický tvar. Žiadne ostré línie, žiadne monumentálne pylóny — skôr čisté oblúky a plochy skla, ktoré jej dodávajú ľahkosť. Z diaľky na mňa pôsobila elegantne, nie agresívne športovo. Nemal som možnosť dostať sa dovnútra, takže som si ju vychutnal zvonku. Aj tak však pôsobí dojmom, že je pripravená privítať veľký dav ľudí, no zároveň rešpektuje svoje okolie a nepôsobí rušivo.

Samozrejme, navštívil som aj miestny fan-shop. Po zážitku z Dortmundu človek tak trochu očakáva niečo podobné, ale Hannover je v tomto oveľa pokojnejší. Fan-shop bol štandardný — presne taký, aké poznám z väčšiny štadiónov. Nie obrovský, nie dvojposchodový, nie zaplnený ľuďmi. Skôr jednoduchý, s príjemnou ponukou a atmosférou klubu, ktorý si drží svoju identitu bez veľkých giest.

Domovský štadión Hannoveru 96 vznikol už v roku 1954, no svoj dnešný moderný vzhľad získal veľkou rekonštrukciou v rokoch 2003–2004. Kapacita je približne 49 200 miest a štadión je známy svojím čistým, kompaktným oválnym tvarom. Hannover hostil niekoľko zápasov MS 1974 aj MS 2006, pričom pri turnaji 2006 bol považovaný za jeden z najlepšie akusticky riešených štadiónov — aj keď bežne nepôsobí tak „hlasno“ ako západonemecké futbalové chrámy.

Objav navyše: mestská plaváreň

Keď som prechádzal okolo arény, všimol som si hneď vedľa nej peknú budovu mestskej plavárne. Nedalo mi to — musel som nakuknúť dnu. A bol to príjemný bonus celého zastavenia v Hannoveri.
Moderné priestory, pekné bazény, čisté zázemie. Pôsobilo to ako miesto, ktoré ľudia naozaj využívajú, a zároveň ako fajn kontrast k štadiónu: zatiaľ čo jeden priťahuje davy, druhý ponúka pokoj.

Záver mojej dnešnej futbalovej expedície

Bol to deň plný kontrastov – od technologicky uhladeného Düsseldorfu cez emotívny Dortmund až po rodinný Bielefeld a elegantný Hannover. Každý štadión má svoj charakter, svoju atmosféru, svoj spôsob, akým človeka vtiahne do futbalového sveta. Je zaujímavé, ako veľmi sa dá podľa architektúry a okolia „cítiť“ povaha klubov a možno z časti i celého mesta.